Popretkávané sú drobnými kvapkami letného dažďa. Všade vôkol vladne chaos. Ľudia sa ponáhľajú z práce, z obedu, z obchodou, z prechádzky so štvornohými kamarátmi. Pozerajú pred seba, pod nohy, na semafóry, tramky a autá. Nad hlavami sa im objaví majestátna dúha. Vznikne z ničoho a predsa z niečoho. Nikým nevšímaná a predsa niekým obdivovaná. V spleti tejto hry prírody kráča po chodníku mladá žena. Malými krôčkami sa dostane až k hranici. K hranici cesty a chodníka. Stojí.
„Čekejte“ hlási semafor svojou sýtou červenou farbou.
Šteklivá kvapka dažďa jej pristane na nose a prinúti ju pozrieť sa hore. Pomaly. Lenivo dvíha hlavu. Mrakodrap je presne vstrede. Akoby rozdeľoval dúhovú nádheru. Tmavomodrá obloha ešte viac umocňuje túto krásu. Necháva jemnej spleti farieb priestor pre realizáciu svojho najkrajšieho ja. Pozerá. Stojí. Zrazu do nej niekto narazí.
„Prominte.“ ospravedlňuje sa mladý muž.
„Hmmm.“ súhlasne prikívne hlavou a stojí ďalej.
Ľudia okolo nej sa vydajú na cestu cez priechod pre chodcov. Ona stojí. Pozerá. Nič a nikoho si nevšíma. Pozerajúc na dúhu hľadá v taške mobil. Vyberie ho. Pospamäti zapína fotoaparát a fotí. Očami na ňu upriamene hľadí. Bojí sa, že odvráti zrak a ona zmizne? Možno. Prepína funkcie. Nastavuje. Fotí. Zaplní pamať.
„Dokelu!“ potíšky zakľaje.
Poslednýkrát prebehne po dúhe očami. Pohľadom skúma každú farbu, predel medzi nimi, rozdiely. To čo sa nezmestilo do telefónu sa snaží uložiť do vlastne pamäte. Zmrští čelo. Na tvári sa jej vznikne kŕč, ktorý je výsledkom najrozmanitejších pocitov a myšlienok. Telefón si odloží do zadného vrecka vypasovaných riflí. Pravou rukou blúdi po semafórovej tyči. Hľadá tlačidlo. Nájde ho. Potlačí.
„Čekejte.“ ukážu sa malé červené písmenká.
Stojí. Strhne sa. Spod rukáva saka sa snaží vydolovať hodinky. Trinásť dvanásť.
„Ach, nie.“ povzdychne si a nedočkavo hľadí na svetlá semaforu.
Snaží sa ich hypnotizovať pohľadom. Uprene hľadí na zhasnuté zelené svetlo.
Červená.
Otočí sa. Vykročí k druhému semafóru. Opať stlačí gombík.
„Čekejte.“ znie nekompromisná odpoveď.
Striedavo pozerá na semafory. Hodinky ukazujú už o osem minút viac. Stojí vstrede medzi nimi. Telepaticky sa ich snaží presvedčiť. Nepomáha. Zmračí čelo.
„You have a mail.“ zazvoní jej mobil vo vrecku.
Vytiahne ho s ľahkosťou a eleganciou. Odblokuje. Číta.
„Ahojko, ako sa mi máš? Už si sa dávno neozvala. Čo je s tebou? Kedy si dáme repete chatovačky? Normálne sa nudím, prázdniny v plnom prúde a ja nemám čo robiť. Komplet všetci ste odišli do sveta a mňa ste tu nechali samú L Ak budeš mať kus času navyše tak sa ozvi, hoci aj o polnoci. Nazdááárek“
Pousmeje sa. Nevšímajíc si nič naokolo začne písať sms-ku. Stojí tam a hľadí do mobilu. Nezdvihne zrak od rozsvietenej obrazovky a medzitým sa vystrieda na oboch semafóroch zelená. Nevie o tom. Nevidí to. Píše.
„Ahoj Donca. Ach, prepáč, nejak nič nestíham. Nastúpila som pred mesiacom do novej práce a mám fofry. Čo keby si ma prišla pozrieť? Byt mám síce zariadený iba sporadicky ale to zvládaš :P Malo by sa dačo poriešit, veď som vás už ako dávno nevidela. Skúsim niekoho pozháňať a dám ti vediet. Zatím papik.“
Odosiela. Pozerá na malinkú obáločku, ktorá sa stráca z displeja.
„Mámo, jaká hezká duha. Můžeme tu ostat abych si ju namalovala? Že jo?“ prosíka asi štvorročné dievčatko a ťahá svoju maminu za sukňu.
„Nemůžeme, musíme jít domov. Viď dobře víš, že přijede babka. No tak pojeď už, máme zelenu!“ chytí dievčatko za rúčku a už idú na druhú stranu ulice.
„Konečne zelená.“ povie s úľavou a kráča v ústrety začatej práce.
