Hodina môjho obľúbeného predmetu s výborním profesorom, ktorý ma zradil. Pred vyše mesiacom nám oznámil, že odchádza zo školy. Moje prekvapenie nemalo konca. Vystriedala ho ale obava z blížiacich sa maturít, ktoré budú bez neho. Snáď nie som veľmi sentimentálna alebo patetická ;) A taktiež treba ešte prežiť druhý polrok s nie veľmi sympatickou starou dievkou. Ale nie o tom som chcela!
Včera sme dostali ponuku, ktorá sa podľa mňa neodmieta. Mohli sme si opraviť známky ústnou odpoveďou. Hneď som sa prihlásila, pôjdem. Malo nás z triedy ísť asi desať. Teda v preklade desať nerozhodných známok. Podľa slov môjho spolužiaka sme traja muškatieri, ktorí išli do boja. Ostalo nás totiž len toľko. Nechápavo som pozerala na ostatných ako sa mohli vzdať, keď im ponúkal šancu. Každý najlepšie vie. A ja som vedela aj napriek krvopotnému učeniu, že všetko neviem. Niekde v hlave som ale počula krik! Taký, ktorý sa nedá ľahko umlčať. Minulý rok som bola na tom podobne. Tiež nerozhodne. Bola som zmierená s horšou známkou. Až kým ma profesor neoboznámil s tým, že mi dal dvoju. "Veď sa snažíte a nabudúci rok to bude lepšie." Akoby som ho znovu počula.
Sedeli sme v triede. Profesor, Zuzka, Ondro a ja. Traja muškatieri a ich kat. Alebo spasiteľ. Po prvých otázkach som mala jasno. Zuzka, perfektne pripravená, odchádzala po pár minútach so zaslúženou jednotkou. Poznám svoje známky, vedomosti, možnosti. Na začiatku roka to bolo super. Postupne pribúdalo učenia. Opakovanie na maturi. Príprava na prijímačky. A v neposlednom rade aj moja lenivosť. Takto nejak sa známočky horšili.
Po takmer pól hodine som si pripadala, že tam nemám čo robiť a mala by som sa uspokojiť s trojkou. Niekoľko denné intenzívne učenie neprinášalo osoh. Čo som nevedela ja, vedel Ondro. Čo nevedel on, vedela som ja. Sem-tam som ale nevedela. Lepšie povedané nebola som si istá odpoveďou. V takomto prípade mám postihnutie. Radšej som ticho. Bola som na tom horšie ako on. Vlastne vždy nás na tomto predmete porovnávali. A keďže som aká som. Vždy bol lepší Ondro.
Pred koncom hodiny sme dostali dvojky! Obaja. On spokojný, možno šťastný. Neviem, veď kto sa v ňom má vyznať. A ja sklamaná. Pretože viem, že som bola horšia. Takmer so sto percentnou istotou viem povedať, že sa pomer týchto síl tak skoro nezmení. Rok čo rok sme na tom rovnako a zároveň nekonečne inak. Ach jaj...
