Už ráno bolo niečo iné, nenamietala som keď ma mamina budila. Doma prešlo všetko pomerne rýchlo až sme zrazu s rodičmi sedeli v aute. Asi kilometer, či dva pred naším cieľom nás zastavili železničné rampy. Všade vôkol bola hmla ako z filmu o pirátoch. Pomali sa cez ňu predieral vlak, taký poriadne dlhý. Len škoda, preškoda, že z neho nevykúkal nejaký ten dlhovlasý opálený pirál =( Ideme ďalej a tu červená na jedinom semafóre v meste. Mamina pomali začala peniť, pretože opäť meškáme. Kedže meškáme, ocino ma doviezol až ku škole.
V našej triednej šatni nikto. Len ja, moje knihy, topánky a prezúvky s tak "čarovnou" vôňou. Na schodoch som stretla pár zablúdivcov, ktorí sú tak ako ja v škole 10 minút pred zazvonením. Otvorím dvere triedy a tu ticho. Mala som pocit, že som prišla o hodinu skôr, pretože z mojich spolužiakov tu boli snáď 7. Snažila som sa v nich trošku rozprúdiť krv, čo bolo v celku márne. Postupne prišlo pár ďalších kúskou a mi sme boli ako-tak zastúpení. Dve hodiny účta prebehli prekvapivo rýchlo. Nasledovala moja smrť - anglina, celá trieda, čiže nik nedával pozor a tak podobne. Hurá veľká prestávka! A zrazu sme v triede ostali tri. Zvláštne. To ticho. Prázdno.
Konečne je ale všetko ako má byť. Sme na nete, slnku života mojich spolužiakov a z časti aj mňa. Môžem sa odreagovať, vypnúť, popísať si somarinky na blogu,...
