...ubytovania našich vysokoškolákov. Cesta z juhu stredného Slovenska, počasie, nálada boli super. Všetkého pekného a dobrého škodí, takže na ubytko na internáte sme poctivo ako všetci ostatní chalani a ich rodinní príslušníci museli čakať. Čakať. Čakať.
Po nakúpení základného občerstvenia v blízkom obchodnom centre sme čakali a papali, veď bolo predsa desať hodín a čas môjho školského papania. Tak sme poniektorým robili chúťky a poctivo tlačili do hlavy. A čakali. Minúty a hodiny sa vliekli neuveriteľne pomaly. A blbli. Veď čo iné sa v takomto prípade robiť dá. My sme na to prišli! Dá sa smiať, usmievať a zabávať.
Na tom, prečo to tým tetám čo vybavovali ubytovanie tak dlho trvá.
Na tom, prečo sa všetci poctivo tlačia na chodbe a na schodoch ako sardinky v konzerve.
Na tom, prečo som mala stužku, keď ešte neboli stužkové (boli sme v Chorvátsku a nie som pomýlená =))
Jednoducho a rýchlo som týmito nesúvisiacimi vetami chcela povedať, že mi tam bolo výborne. Je síce pravda, že ma nohy boleli ako po dvadsať kilometrovej túre, ale stálo to za to. Páčila sa mi atmosféra, prostredie, ľudia a už viem, prečo musím svoju tohtoročnú maturitu zvládnuť najlepšie ako sa bude dať!
