Vrchnosť v tomto prípade riaditeľka mojej školy, ktorú si prizvala takťiež vrchnosť moja bývalá učiteľka, ktorej ale musíme neviem prečo hovoriť profesorka. Všetko v tejto reálnej hre sa začalo minulý školský rok, keď som sa dobrovoľne, na základe odporúčania mojej maminy, prihlásila na miesto pokladníčky v predmete zvanom Aplikovaná ekonómia.
Takpovediac všetko išlo plynulo. Sem-tam sa vyskytli nejaké tie odchýlky, ktoré som sa snažila čo najrýchlejšie a najkvalitnejšie opraviť. Zimu vystriedalo leto a školský rok sa končil. Úprimne povedané celej našej firmy som už mala dosť. Tí, ktorí vedia čo všetko sa pri pokladni musí robiť, viesť, zapisovať a hlavne všetko musí byť dokonalé a bezchybné na 100% mi iste dajú za pavdu. Chcela som sa čo najskôr zbaviť všetkej zodpovednosti, ktorá na mojich pleciach ležala celých desať mesiacov.
Práve toto sa mi stalo osudným. Posledné peniaze, doklady a akcie som dala do euroobalu a odniesla profesorke. Tu som spravila chybu, za ktorú dnes pykám. Vôbec mi nenapadlo, že by som mala vystaviť nejaký doklad o tom, že peniaze profesorka prebrala. Na to, som ale prišla až teraz.
Prázdniny ubehli rýchlo ako voda a ja som nastúpila do školy. Na peniaze z firmy som už dávno zabudla. Ak to takto môžem povedať tak aj profesorka, ktorá ich odo mňa pýtala opäť. Čo som jej ale mala dať, keď ich už raz dostala? Otázka, na ktorú neviem odpoveď.
Pred niekoľkými dňami som sa dostala na pomyselný koberec k riaditeľke, za niečo... Vôbec netuším za čo. Ľahko, rýchlo a stručne: ja som penaze dala profesorke na konci minulého školského roka a ona si na to nepamätá. Tvrdí totiž, že som jej nič nedala. Tieto tvrdenia stoja proti sebe ako naťiahnuté luky so šípmy. Ja som študentka, ona profesorka a kamarátka pani riaditeľky, vieme kto má podľa nich pravdu a kto pyká...
