Všetko sa...

Podujala som sa vytlačiť pre mojich spolužiakov knihu do školy. Pán profesor nám ju s obrovskou dôverou požičal na prefotenie. Ako správny študenti, sme ju naskenovali. Môj spolužiak pri nej strávil dve hodinky. Čas, ktorý mohol byť niekde vonku s kamarátmi. Prípadne sa mohol učiť ;)

Nastal ten veľký deň, keď som chcela tlačiť. Vstala som o siedmej ráno, pevne presvedčená, že prídem za ocom do práce makať. Relatívna pohodka až do času, kým som sa nepozrela na mobil a našla tam spústu zmeškaných hovorov. V zlomku sekundy som volala späť.
„Nemusíš chodiť, nemáme elektrinu a bude až niekedy o pól tretej poobede. Ak chceš tak ja ti potom ešte zavolám či nám ju pustili alebo nie.“
Toto ma odrovnalo. Elektrina. Taká neviditeľná vec, bez ktorej som bola v tej chvíli stratená. Tak som sa odšuchotala k našej domácej lekárničke pre teplomer. V mojom prípade je to kritický moment. Vysvetlím. Mávam teplotu iba vtedy ak je to vážne. Nejaké bolenie hrdla, slabý zápal zvládam iba s vnútornou teplotou, ktorú mi ako malému dieťaťu nikto neveril.
„Nemáš teplotu, nič ti nie je.“ Rázna veta mojej maminky. „S tým sa ani k doktorovi neoplatí ísť ešte tam niečo nachytáš.“
Tak to bolo aj teraz. Ostala som doma zmierená, že mám do druhej čas. Hodila som si paralen, véľa čaju a hor sa do postielky. Áno, viem, mala by som sa učiť poprípade písať práce. Ale.

Po niekoľkých hodinách sa elektirna spojazdnila. Pozdravujem ľudí z elektrárni, ktorým som vďačná. Fakt, v dnešnej dobe bez elektriny. Hrôza, strach. Dobehla som k ocinovi a pracujemeee. Nie dlho. Tlačiareň si zmyslela, že už nevytlačí ani stránku kým nevymením toner. Čo by človek pre ňu nespravil? ;) Už to pôjde v pohode. Nešlo. Žltá farba bola zrazu všade. Každý jeden list. Žlté čmuhy sa predbiehali vo svojej intenzite. V mojej nevedomosti a dúfaní som pustila naraz niekoľko desiatok strán. Väčšina z nich mala rovnaký koniec. V škatuli určenej do zberu papiera. Minúty išli neuveriteľne rýchlo. Žltá – slniečková farba sa odfarbila a tlačila som a tlačila. Až kým som papiere neotočila opačne a vytlačila liché strany hore hlavou. Opakované tlačenie trvalo a trvalo. Skoro ako nemenované žuvačky. Už som dúfala, že všetko stihnem načas vytlačiť ale. Stalo sa to čo sa stávať nemá. Tlačiareň zle chytila stránky papiera a tlačila piate cez desiate. Môj čas bol obmedzený. Z práce som odchádzala s nedorobenou robotkou a ponáhľala som sa na vlak.

Neviem kto sa takto jedného dňa vyjadril: keď sa niečo poserie tak sa poserie všetko. A tú nastáva moja dilema, ktorú som už niekoľkokrát riešila alebo lepšie povedané zamýšľala som sa nad ňou s mojím kamarátom. Osud? Náhoda?