Čo ak sa predsa len dá definovať?
Myslím, že sa o to v najbližších pár minútach pokúsim. Pýtam sa: Prečo? (Pýtate sa to aj vy/ty?) Skúsim to nejak vysvetliť ale bude to fakt zmeska.
Je niečo pred polnocou. Sedím vo svojej internátnej izbe na štvrtom poschodí s pivničnými oknami. Nesedím, práve som sa vyvalila a kedže svoju posteľ už poznám dokonale pretŕčam aj na posteľ mojej spolubývajúcej/spolužiačky/výbornej baby.
Práve som si strašne kýchla :D Skoro ako vtedy, ten inkriminovaný večer v Prahe, že Gergej? ;) Ach, môj sentiment. Ouki, som späť v realite pri svojom kompe, z ktorého práve znie báječná pesnička od Elánu - Zaľúbil sa chlapec. Poznáte takého? Ja možno. Snažím sa to vyčítať z očí môjho priateľa. Z tých istých očí, pred ktorými som utekala a aj tak ma dohonili (Ahoj, Miško). Nakoniec sťažovať sa nebudem, malo to tak byť.
Všetko je správne a zároveň sa mi občas zdá, že nie. Možno to bude tým, že som rybička a možno nie. Jednoznačne ale viem, že pochybovanie patrí ku mne. (Tak ako ku mne partí takmer stále pretrvávajúca chuť na čokoládku.) Paradoxne pochybujem o tom čo je určite správne a v tom horšom prípade, v ľuďoch na ktorých mi záleží.
Keď muží plačú - Elán. Hmm, zaujímavé. Snažím sa nemyslieť na slová a vnímať iba melódiu, ktorá sa mieša s vôňou jablkového koláča. Nechcem sa chváliť ale naozaj sa mi podaril, som proste super ;) Dobre, dobre, robím si žarty. Píšem to čo ma napadne ako prvé a potom to tak aj vyzerá.
Prepínam CD, Neviem Byť Sám a idem si robiť čajík. Hrnček teplej tekutiny, ktorá ma zohreje zvnútra. Zababuším sa do paplónu, chytím do rúk Virginiu Wolfovú a hor sa čítať. Prajem krásny večer ;)
