Každým krokom bol bližšie k svojmu cieľu a zároveň každou sekundou meškal viac a viac. Škola sa mu strácala v nedohľadne. Hlavu mal sklonenú. Pozeral iba na svoje nohy, pod ktorými sa strácali centimetre a metre chodníka.
Zrazu sa oproti nemu, uprostred februára, objavil ovad. So svojou zložitou stavbou tela sa neuveriteľne rýchlo blížil k Janovému oku. Na prázdnej ulici sa stretli oproti sebe. Táto milisekunda stačila.
BUM.
Ovad vletel Janovi priamo do otvoreného oka. Narazil. Zabzučal. Vyletel. Ostala po ňom veľká spúšť. Prekvapený a ohromený Jano stratil rovnováhu a len-len, že nespadol. V poslednej chvíli sa zachytil nablízku stojacej dopravnej značky. Objal ju do oboch rúk.
„Jano! Jano!“ prekvapene zakričal Viktor.
V takomto tesnom objatí záchrany ho našiel. Už hodnú chvíľu sa pokúšal svojho spolužiaka dobehnúť. Podarilo sa mu to až teraz. Pomaly si k nemu kľakol. Otočil jeho hlavu k sebe. Janove viečko pravého oka sa nezadržateľne zväčšovalo. Puchlo. Chytalo tie najrôznejšie farby. Jeho nositeľ bol neschopný akéhokoľvek slova. Prekvapený. Zaskočený. Maximálne vyvedený z miery. Pomalým a presným pohybom si z uší vytiahol slúchadlá. Vyprahnutou ulicou sa rozozvučala hudba. Svoje okolie Jano ešte stále nevnímal. Viktor ho posadil na obrubník chodníka. Pozorujúc šnúrky vedúce od slúchadiel sa dostal k malému prístroju. Vypol ho. V momente sa na ulici rozliehalo nekonečné ticho. Prerušené iba hvízdajúcim zvukom vetra, ktorý sa pohrával s odpadkami povaľujúcimi sa po zemi.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa Viktor.
Jano opäť zdvihol zrak od chodníka. Postupný a nechápavým pohybom. Sekundy sa vliekli neuveriteľným slimačím tempom. Zadíval sa na Viktora. Bolesť sa mu postupne dostávala do celého tela. Premáhala ho ako neviditeľná ruka toho najsilnejšieho protihráča.
„Ja neviem,“ začal Jano „meškám do školy.“
Viktor iba pokrútil hlavou. Otočil sa. Vo svojej taške hľadal fľašu s minerálkou a vreckovku. Odkrútil vrchnák. Sśśś. Bublinky vyšumeli. Oblieval vreckovky neurčitými a nekordi-novanými pohybmi. Neistý svojim ďalším konaním. Kvapky vody dopadali na chodník takmer nepočuteľným zvukom. Studený obklad sa snažil priložiť Janovi na oko. Nepodarilo sa mu to na prvý pokus. Ten, ešte vždy v šoku, sa odtiahol ako bezbranné ranené mláďa.
„Neboj.“ snažil sa ho Viktor uistiť.
Skúsil to ešte raz. Presným pohybom mu na opúchajúce oko priložil vreckovku. Chytil sa Janovej ruky. Bola úplne ľadová. Skúsil mu priložiť ruku na čelo. Teplota bola takmer rovnaká. Zadíval sa naňho röntgenovým pohľadom. Nevnímal nič čo sa dialo na ulici. Okolo prefrčalo auto. Do tichej ulice prinieslo smog a hluk, ktorý sa odrážal od blízko pri sebe stojacich budov. Nezastalo. Dokonca ani nespomalilo. Prefrčalo. Hluk sa strácal v nedohľadne. Opäť boli na ulici len oni dvaja.
„Som alergický.“ tichým hlasom, akoby len tak mimochodom, povedal Jano. Na Viktorovej prekvapenej tvári sa miešali najrôznejšie pocity a strach. Vystavený novej skutočnosti nehybne čupel pri nohách svojho spolužiaka. Nerozmýšľal. Bál sa. Zrazu ho ako šíp z jasného neba premohla nová sila. Vyskočil na rovné nohy. Poobzeral sa na všetky tri strany. Nikoho ale nenašiel. Ani jedinú siluetu človeka. Cez jednu cestu prebehla čierna mačka. V strede cesty zastala a pozrela sa priamo do Viktorových očí.
„Musíme niekoho zavolať!“ vyhŕkol zo seba.
Jano, svojím boľavým pohľadom sa zmohol len na zaklipkanie ľavým okom. Nič nepovedal. Nevedel. Nemohol. Aj on sa otočil smerom k mačke. Ušla. Vbehla do pootvorených polorozpadnutých drevených dverí. Opäť ostali na ulici sami. Viktor sa snažil z vrecka dostať von mobil. Čím viac ho ťahal, tým viac to nešlo. Nahnevaný sám sa seba ráznym pohybom ruky ho dostal von. Roztrhol pri tom ale vrecko, ktoré vydalo chrapľavý zvuk.
„Haló, záchranka?“ vystrašeným hlasom hovoril do telefónu. „Potrebovali by sme pomoc! Kamarát je alergický a niečo ho uštiplo do oka! Áno. Áno. Sme na rohu ulíc Tmavej, Malej a Zázračnej. Áno. Počkáme. Ďakujem.“
