Bol to zvláštny deň. Na VŠMU v Bratislave sa práve včera konali konzultácie na filmovú fakultu. Ja so svojimi osemnástimi rokmi a ôsmimi mesiacmi som tam bola tiež. Možno si mnohí pomysleli, myslia, možno aj budú zajtra myslieť, že som sa pomýlila. No ja pevne verím, že som tam bola správne. Na správnom mieste a v správnom čase.
Už pri prvých krokoch v budove tejto výbornej školy, som mala pocit, že som sa tak trošku sekla. Ale mala som to na koho hodiť, však Marek? Veď ty si mi poradil. Dlhý stôl s prospektami na rôzne odbory a teta s pokladničkou. Môj vytúžený odbor bol hneď pri dverách. Napísala som svoje meno, hodila aký taký podpis, podala tete dvestokorunáčku a čakala. No nedočkala, potvrdenka neprišla. No, čo. Vstúpila som do priestrannej chodby s pár kreslami na sedenie, ktoré boli tak či tak plné. Ak to tam niekto pozná alebo ak niekomu z vás patria fotky zo stien, tak snímam klobúk z hlavy. Boli naozaj krásne. Aj by som si niektoré odfotila telefónom, ale nenašla som vo svojom vnútri dostatok odvahy. Keďže sme tam boli o kúsok skôr ako bolo treba, každé otvorenie vchodových dverí som vnímala dosť intenzívne. Hlavne, vtedy, keď sa ďalší človiečik pripisoval na zoznam k môjmu a ostaným menám. Bol to zvláštny pocit. Mala som v hlave nekonečne veľa myšlienok a otázok, ktoré sa zlievali v jedno veľké čudo. Postupne nás v tejto chodbe bolo pomerne dosť. Prišiel pán a zavolal si kameramanov, nastal mierny šuchot a smiech. Poopravil sa, teda budúcich kameramanov a poznamenal, že ich vlastne týmto všetkých prijal. Takú vetu som v tom momente chcela počuť aj ja.
Dramaturgia a scenáristka. Rôzny mladí ľudia sa prihrnuli k mladej profesorke. Schodmi alebo výťahom? Bolo medzi nimi aj dievča na vozíku, takže výťahom. Zmestilo sa len pár ľudí. Zvyšok zatiaľ vyšiel po schodoch. Otvorili sa dvere a už boli v útulnej malej miestnosti. Posadali si na stoličky. Profesorka ich začala oboznamovať s výučbou a príjmacími pohovormi. Všetci poctivo počúvali, zapisovali. Otázočky a vtipné poznámky len umocňovali príjemnú atmosféru. Minúty ubiehali neuveriteľne rýchlo a po necelej hodinke boli zoznámení s rôznymi zaujímavými informáciami. No zároveň bol čas odísť a opustiť túto budovu aby sme sa sem mohli vrátiť na prijímačky. Tajne dúfam, že budú taktiež také príjemné a uvoľnené. A snáď, že všetci títo mladý ľudia uspejú.
