Vraciam sa k režimu max.5 hodín spánku denne, káva najlepší kamarát, škola je škola tak nech školou ostane a s úsmevom hor sa k môjmu životnému štýlu. Host rodina pravdepodobne konečne pochopí, že som ZODPOVEDNÁ A SAMOSTATNÁ a keď si budem chcieť ísť večer zabehať, nebudem im to musieť oznamovať 3 dni vopred. Od zajtra to tu volám Slovenská Amerika, lebo konečne to bude také ako som chcela. Tým som si istá ako, že sa volám Lenka Čičatková.
Ale dnes, dnes ma čaká Huckleberry Finn a jeho dobrodružstvá /v Americkom dialekte, ktorému nerozumejú ani Američania/, esej o rieke Mississippi, pracovné listy z gramatiky, rozobrať Stalinov život, zopakovať si všetko od Petra Veľkého, pozrieť si film o Washingtonovi a následne vypracovať pracovné listy, zopakovať kapitolu 4 a začať pracovať na tématickej práci, ktorú musím odovzdať štvrtok a ešte ani netuším čo to má byť. Vyplniť papiere pre Pro-life march... spánok je prežitok. 4 hodiny jednoducho stačia. A nech mi nik nevraví, že je to nezdravé. Keď mi na Slovensku stačilo 4-5 hodín sladkého spánku, tu mi musia stačiť 4 hodiny nepokojného spánku. Lebo ráno sa budím smutná, lebo sny už nie sú tým čo bývali. Snaď keď sa poriadne vyšťavím prejde to.
Samozrejme, že musím spomenúť ešte včerajší Októberfest. Lebo som sa ojedla kyslej kapusty dopopuku a bolo mi fajn, že cítim (a jem) niečo európske. Originál v Nemecku som nezažila, ale aj tento festival mal niečo čo vedelo ľudí pobaviť. Neviem či to bola živá hudba a polka, alebo klauni. Teplé počasie zrýchlilo ľuďom účinok (amerického) piva a ja ako dobrovoľník som si aspoň opálila noštek. Dobre som sa zabavila, pomohla som a strávila príjemný európskejší deň. Podvečerné nákupy mi dodali novú enegriu, takže večer som zaspala takmer okamžite:D
Ak to niekoho zaujima, mám sa fajn, naozaj fajn. Lebo starosti sa naozaj dajú odložiť do šuplíka a vy môžete prežiť víkend plný nezabudnuteľných zážitkov. Prečo sa trápiť niečím, čo viac už ovplyvniť nemôžete. Občas je tažké rozhodnúť sa. Chápem to. A ono to je celé na niečo dobré. Nestávam sa flegmatickejšou, ale trpezlivešou a pokornejšou. Lebo ešte stále je tu modrá žirafa, žltá slnečnica a iní priatelia, na ktorých myslím každý deň. Potom je tu vedomosť, že život je sínusoidny, takže po každom páde príde návrat do normálu. Keď si to vezmem spätne v Amerike som plakala 3x. Ešte na orientácii, keď som si to odniesla ja za všetkých, ale to tu bola Peťka a slzičky veľmi rýchlo usušila. Potom ešte na svadbe. To bolo príliš dojemné na to, aby som ostala v stabilnej pohode. Naposledy tento týždeň. Krátko, lebo mám problém, že mám suché oči a nedostatok sĺz. Kvapky som si nekvapla, lebo aj keď to stojí za veľké množstvo sĺz, povedala som si, že nebudem plakať. Plač nie je znakom slabosti, pomáha. Lebo len tí čo sú stabilní a istí si sebou si priznajú, že plakali.
Mám sa fajn, angličtina mi každým dňom lezie viac do hlavy. Mám sa fajn, aj keď matrac na posteli je na môj vkus trošku mäkký. Mám sa fajn, lebo sa mi možno podarí niekoho presvedčiť, aby strávil jarné prázdniny relaxom;) A ja viem, že to čítaš a ty vieš som som ti písala, takže šup šup vykašli sa na povinnosti, lebo Tadeáš to zvládne aj bez teba. Opakujem, že Victoria secret je neďaleko:D
A aby som tentokrát nezabudla, ďakujem Martinovi Bilákovi za išpiráciu písať tieto občas nezmyselné riadky. Ako som povedala, raz ti venujem článok. Tak snáď sa ti tento bude páčiť.
Neviem písať každý deň. Veď si aj môžete všminúť, že sú tu články staré vyše roka, dlhšia odmlka a zasa ja. Ale správička, že sa to číta dobre ma potešila, tak aby si sa v práci nenudila napíšem ti tu občas nejaké riadky.
a študijná nedeľa môže začať...
