Je priam neuveriteľné aké premenlivé počasie je tu v posledných dňoch. Stredu po prvých testoch som išla domov spoločne s dažďom a tento víkend... Tento víkend pripomínal nádherné babie leto. Škoda, že som si toto počasie vďaka nádche užila len pohľadom z okna priamo z postele.
O štvrtkovom popoludní som snívala už skoro 2 týždne. Keď 3:10 zazvonilo, nečakala som, zbalila som všetky "saky-paky" zo skrinky a pobrala sa pešo domov s pocitom, že je to za mnou. Tešila som sa na posteľ a hlavne sprej do nosa, lebo vďaka zvuku "smŕŕŕŕŕk" som asi spolužiakov pri záverečných testoch nie práve ukľudňovala. Nebola som však sama. S Kaytlin sme si to rozdávali tak nejak na striedačku. Kedže ma mal podvečer ešte čakať tréning, vypila som kávu a po dlhom čase zasadla za internet s pocitom, že nejdem použiť "translator", ale odpísať niekoľkým priateľom. Nakoniec som na trénig nešla ( normálne som sa zabudla :D ) a vďaka káve som zaspala niečo po tretej nadránom.
Piatkové mimoriadne voľno mi padlo veľmi vhod. Deň v posteli s plyšovou lienkou a vankúšikom, seriálmi, chatom a polospánkom som už veľmi postrádala. Pravou rukou som ťukala do klávesnice, ľavou si držala servítku pri nose a nadávala na premenlivosť počasia, ktorá mi (pravdepodobne) spôsobila tieto stavy. Zjavne však Ten hore mal dôvod na to, aby ma udržal v posteli, lebo po tom, ako som sa dozvedela jednu novinu som celý deň rozmýšľala len o tom ako pomôcť, čo povedať a... neviem či som poradila správne, neviem či som reagovala správne. V každom prípade ma to po dlhšej dobe prinútilo opäť sa zamyslieť nad cenou života a začať si vážiť to čo mám.
Ani sobotu som nemala veľa síl vstať z postele. Jediné čo som vlastne za posledné dni naozaj robila bol môj fotoalbum s fotkami z Ameriky a všetko to, čo sa toho týka. Aj keď noc bola teplá, zjavne moja teplota bola teplejšia a tak som k svojej plachte a dvom dekám pridala tretiu a tabletku Paralenu ako bonus.
Po štvrtom dni v posteli (alebo za pracovným stolom) som sa podvečer vychystala do kostola. Zvyknutá na tunajšie studené počasie som si dala tielko, silónky, hrubú mikinu a kabát. Minimálne kabát som nepotrebovala a tak som ho napokom nechala na zadnom sedadle auta. Vonku bolo teplo asi ako keď v marci cítite prvý závam teplého vetra a doma si potom pustíte nejaký letný song, lebo viete, že prázdniny sa blížia. Milujem ten pocit, keď prichádza jar. Tento pocit som zažila ešte pred zimou. Asi mi to doprial aby som sa usmiala.
Po troch mesiacoch preč z domova vám už začne chýbať naozaj všetko a začnete si klásť otázku či ste urobili správne. (aj preto, že máte čas, lebo ležíte v posteli). Pravdepodobne nikdy nebudem môcť povedať, že som urobila najlepšie rozhodnutie svojho života. Určite by som však dnes doma ľutovala prečo som to neskúsila. Nie som človek, ktorý si nechá šancu ujsť pomedzi prsty. Mám otvorenú náruč a nebránim sa životným výzvam. Jednou vecou som si istá. Po troch mesiacoch v Amerike sa zo mňa stáva veriaci človek. Verím v Boha (konečne naozaj), ktorý ma tu poslal, lebo má so mnou plány, verím v priateľov, ktorý mi usušili tých zopár sĺz čo som tu vyronila a potretie (sebecky ale pravdivo) verím v seba. Lebo ak niečo naozaj chcem, dokážem to. Dokážem to vďaka úprimnej modlitbe, priateľom a sebe (mojej práci).
Môžem to minimálne skúsiť a hlavne neopakovať si 100x otázku "Načo?". Nikdy neviete načo a prečo. Nikdy to neviete vopred. Rovnako ako v láske. Láska si nekladie otázky načo a prečo... Láska žije z lásky a úsmevu, žije z pohladenia a pekného slova, žije z pocity opory, ktorú mi dávaš a žije... žije lebo TY si osobnosťou, ktorá má napĺňa, ktorá mi dokáže vyčariť úsmev na tvári. Ak sa bojím tak jedine sama seba. Lebo strach si vytvárame my. Boh v nás nešíri strach, dáva nám pokoj. Priatelia vás upokoja, sú našou oporou, preto sa volajú priatelia. Jedine my si vytvárame mylné predstavy a dojmy, tragické scenáre a... a šírime v sebe strach. Všetci sa boja, boja sa strachu, ale nikdy nepovedia, že sa boja sami seba. Nepriznajú si svoje chyby, a seba samých prezývajú "strachom". Koho poznáte lepšie ako seba samého? Prečo sa seba teda tak bojíme?
Každý jeden deň ma to aspoň raz napadne. "Prečo som tu? Prečo som to urobila?" Konkrétnu odoveď asi nenájdem nikdy, ale lepšiu školu života ako rok v Amerike bez rodiny a priateľov si predstaviť neviem. Uvidíme aké hodnotenie v tejto škole dosiahnem...
venujem Erikovi, ktorý vedel priniesť príval nových optimistických myšlienok. Verím, že keď príde na jar prvý teplý vánok budem sa usmievať minimálne tak úprimne ako teraz...
" Zaumienila som si, že budem žiť večne a zomriem len v tom prípade, že by sa mi to nepodarilo". Y.
