Pociťujem túžbu práve týmto pierkom napísať Tvoje meno...
Prezerám si to meno stále častejšie a stále viac a viac krajšie žiari. Jas z týchto písmen sa mi vrýva
do srdca a prebúdza bolesť. Môj anjel unavene spí, veľmi ma strážil je zomňa možno aj znechutený,
isté momenty somnou nezvládal. Túžim vedieť spočítať hviezdy, pozbierať ich len tak , roztrúsene po nebi a upliésť si znich náhrdelnik pre šťastie.
Ticho kráčam a vdychujem čerstvý vzduch noci, kráčam po mliečnej dráhe za Tebou plná neistoty a smútku z toho,že ma tak ľahko zaprieš, tak isto ako pred vlastným svedomím svoj hriech.
Na tejto ceste niesu kvety, lúka, stromy, nieje tu nič a predsa všetka tá nádhera zeme
kráča somnou za tebou. Kroky , tíško! Anjel stále spí a jeho dýchanie znie ako nádherné zvuky piesni.
Nádherný rytmus udáva jeho výdych z nádychom. Keby som nemilovala Teba, určite by som sa
do toho svojho anjela zaľúbila je nádherný a tak príťažlivo vonia.
Srtetávam veľký a malý voz, nádherne objatých blížencov, strelca, čo trafia ustavične pozemšťanom
srdcia aj vodnára, ako sype perly do mora, barana, ktorý rozprestiera na zem tvrdohlavosť a nepoddajnosť. Váhy spúšťaju na zem rovnaké množstvo pavučiny bolesti i radosti.
Každú chvíľu by malo svitať, už rozpoznávam ranný prvý lúč, vzbudˇ sa, priaťeľ môj, vraciam ti
pierko, cez deň písať nemôžem, cez deň som Tebou chránena. Keby si mi tak vedel povedať,
prečo hľadám lásku práve tam, kde viem, že ju nikdy nedosiahnem. Prečo žiadam lásku z takého srdca
kde naisto viem, že ma nikdy nebude môcť milovať. Prečo mám stále nesookojné a blúdiace srdce?
Na ceste životom máme spoločníkov,anjelov, niesme sami cez ich krídla môžme aj mi veľakrát vzlietnuť
za túžbami sŕdc.
