Napriek možnej tretej vlne pandémie sa nám filmovým divákom naskytá príležitosť opäť raz a znovu sadnúť si do tmavej miestnosti a nechať sa podľahnúť čaru filmu na tie dve hodiny nášho času. Takto to už funguje pár mesiacov a je to úľava a radosť zároveň. Počas leta sme mali možnosť vzhliadnuť zopár štandardných veľkofilmov, ktoré sa práve pre toto letné obdobie vyrábajú. No dovolím si povedať, že skutočné veľkofilmy nás čakajú až teraz počas jesene. Konkrétne upieram zrak na dva dlho očakávané a taktiež dlho odkladané filmy. Nové dobrodružstvo James Bonda s názvom Nie je čas zomrieť a nová adaptácia knihy Franka Herberta Duna od súčasného popredného režiséra Denisa Villeneuva. Práve pri druhom menovanom filme by som chcel zastaviť a venovať mu nasledujúce riadky.
Predtým než sa pozrieme na tento film Denisa Villeneuva, tak by som rád zabŕdol trochu aj do histórie takéhoto typu filmov – veľkofilmov. Pod pomenovaním veľkofilm môžeme rozumieť filmové dielo, ktoré má nadštandardnú dĺžku, je obrazovo podmanivé s veľkou výpravou, zachytávajúce veľký epický príbeh s množstvom postáv. Dá sa povedať, že je to film, ktorý je drahý a to po všetkých stránkach, od výpravy, kostýmy, komparz, až k samotnému natáčaniu, ktoré je rozsiahle a komplexné, často dokonca až s niekoľkými filmovými štábmi pracujúcimi simultánne na rôznych filmových lokalitách. Logicky teda tí, ktorý stoja za jeho výrobou, režisér a najmä producenti a filmové štúdio, si od neho sľubujú vysokú divácku návštevnosť. Skrátka film a jeho rozpočet je drahý, produkcia takéhoto filmu je dlhá a náročná, následný marketing je nielen drahý ale je kľúčový na to aby takýto film uspel a nielen si našiel svojich divákov ale čo je najdôležitejšie zarobil peniaze. A nie len také hocijaké, pretože sú to tieto veľkofilmy, ktoré svojím filmovým štúdiám generujú najväčší zisk. To sa v dnešných filmových číslach dá aj vyjadriť. Napríklad taký minuloročný Tenet stál 200 miliónov dolárov a to iba výroba, pretože sa natáčal v siedmych krajinách po celom svete a pretože obsahoval praktické scény výbuchov a nemalý komparz. Celý film bol teda náročný na výrobu a ako je u režiséra Christophera Nolana zvykom, aj veľmi praktický s minimum počítačových trikov a efektov. Keď bol film natočený prišla pandémia a film musel byť odložený, aj keď nie tak drasticky ako dva vyššie menované filmy, a to tiež niečo stojí. Marketing sa musel rozbehnúť opäť, keď sa film dostal konečne do kín, čo znamená minutie ďalších peňazí naviac a navýšenie celkového rozpočtu. Bol to dlho očakávaný film jedného z dnešných popredných režisérov, takže sa tak nejak dopredu vedelo, že napriek tomu koľko peňazí do neho dali, tak sa im to určite vráti. Námet filmu o špionážnom príbehu bohatý na cestovanie a veľkým množstvom praktickej akcie a ozvláštnenom o prácu s časom, malo byť to, čo by tento film predalo. A normálne by aj predalo, keby neprišla pandémia. Moja domnienka bola že štúdio Warner Bros. , ktoré tento film vyrobilo očakávalo že film prekoná v tržbách miliardu dolárov a dovolím si povedať, že by to v normálnej dobe zvládli, nebyť pandémie. Nakoniec dokázal Tenet zarobiť nejakých 360 miliónov, čo je zhruba rovnaký zárobok ako posledný film Christophera Nolana Dunkirk z roku 2017. Ale Dunkirk bol podstatne lacnejší a jeho záber na potencionálne publikum určite nebol taký široký ako to bolo v prípade Tenetu (2020). Takže tu máme príklad na to, čo si predstaviť pod pojmom veľkofilm. Pochopiteľne existujú rôzne predstavy a ja som prezentoval iba jednu znich. Takéto filmy vznikali už od nemej éry kinematografie. Veď si už len spomeňme na Zrodenie národa (1915) alebo Intoleranciu (1916) od vizionárskeho filmového rozprávača D.W.Griffitha alebo Metropolis (1927) od Fritza Langa, či Abel Gance a jeho Napoleon (1927). Neskôr vo zvukovej ére vznikali ďalšie a ďalšie veľkofilmy, ktoré posúvali vysoko rozpočtovú kinematografiu a jej možnosti ako ohúriť divákov ďalej a ďalej. Sem patrí napríklad aj Odviate vetrom (1939) a mnoho ďalších titulov. No zrejme nikto pre tieto veľkofilmy neurobil viac ako Sir David Lean.
Sir David Lean bol britský filmový režisér, scenárista, strihač ale najmä ten, ktorý dal svetu moderné epické veľkofilmy. Jeho diela ako Lawrence z Arábie (1962), Doktor Živago (1965) či Most cez rieku Kwai (1957) a mnohé ďalšie sa stali nesmrteľnými a doslova a do písmena šablónou pre generáciu nových filmárov po ňom , ako sa vysporiadať s epickým príbehom, ako natočiť veľkofilm. David Leane vo svojich filmoch ukázal akou silou môže oplývať filmové políčko, filmový obraz v kombinácii s hudbou. Bol to tvorca ohromných technických znalostí a zároveň rovnako dobrý rozprávač príbehov, ktorý s akousi romantickou láskavosťou hľadel na svojich filmových hrdinov. Jeho filmy boli veľké a to všetkých ohľadoch, drahé a náročné na natáčanie. Napríklad taký Lawrence z Arábie (1962), ktorého dĺžka je skoro 4 hodiny, sa natáčal až 14 mesiacov. David Lean mal totiž tú ojedinelú schopnosť preniesť nás divákov v kinosále do úplne iného sveta. Dokázal natočiť adaptácie veľkých epických románov od Pasternaka či Forstera alebo Dickensa a dokázal ich natočiť tak, aby kniha neprevážila nad filmom. Dokázal z týchto dlhých knižných príbehov nielen vyťažiť maximum, zachovať ich podstatu, ich veľkoleposť, no dokázal týmto literárnym príbehom pridať čosi filmové vo svojich filmoch. Dokázal nám zhmotniť epické literárne texty na filmovom plátne, tak aby film ostal filmom a nie iba knihou prepísanou do filmového média. Meno Davida Leana som teda nevybral náhodou a počnúc očakávanou premiérou adaptácie knihy Duna od Franka Herberta v réžii Denisa Villenueva, je to dobré pripomenúť. Ako pred Davidom Leanom tak ako aj pred Denisom Villenuevom stála rovnaká výzva – sfilmovať veľký epický román. Množstvo tvorcov pohorelo, a nakoniec ich sila a hustota knihy obrazne pomenované premohla. David Leane je jedným z mála tvorcov, ktorý sa podujali na túto výzvu hneď niekoľkokrát a boli úspešný. Kam sa teda zaradí najnovší film Denisa Villenueva Duna?
Najskôr než sa na to pokúsim odpovedať, nájdime zopár paralel medzi Leanom a Villenuevom. Pre začiatok poviem, že David Leane mal pôvodne sfilmovať ako prvý Dunu, no nakoniec z to vzišlo, a prvú filmovú adaptáciu vytvoril David Lynch v roku 1984. Nebola dostatočná, to znamená, nebol to prepadák, ale ako sám Lynch priznal, kniha premohla film. Čiže ako som spomenul, film bol iba knihou prepísanou do filmového média. Niet ale divu, keď je celý literárny príbeh Duny rozdelený do niekoľkých kníh, z ktorých každá má asi 500 strán. Týmto rozhodne podobnosti medzi týmito dvoma režisérmi nekončia. Denis Villanueve a David Leane majú obaja cit pre kvalitné vykreslenie charakterov, obaja však skúmajú iné témy vo svojich filmoch. Kým David Leane je romantik s vrúcnosťou nazerajúci na svoje postavy, tak Denis Villanueve je pragmatik odťažito skúmajúci svoje postavy. Obaja však majú veľkú senzitivitu na estetickú stránku filmu. Nikam neponáhľajúce sa obrazové kompozície v kombinácii ako s diegetickým tak aj s nediegetickým zvukom spolu vytvárajú silné filmové obrazy. Presne to je koniec koncov, aj myšlienka Davida Leane, že divák si po skončení filmu pamätá najmä obrazy a nie vyslovené repliky postáv. Presne v tomto smere nadväzuje aj Villenueva, keď nás nechávať vstrebávať informácie o postavách práve cez filmové obrazy. Toto je základný predpoklad pre vysporiadanie s epickým literárnym textom plným lyrických opisov. Preniesť knižné básne do filmu ako filmový obraz. Ďalšou paralelou je, že príbeh Duny sa odohráva na púšti, rovnako ako Lawrence z Arábie (1962). Režisér Villeuneve išiel dokonca tak ďaleko, že si vybral magické púštne údolie Wadi Rum v Jordánsku. Miesto, v ktorom sa pred 59 rokmi natáčal Leanov veľkofilm. Navyše sám Denis Villeuva je obdivovateľom práve Davida Leana a jeho Lawrence bol preňho určujúcim prvkom v smerovaní jeho ďalších životných krokov. Taktiež je Villenuevou film natočený tak, aby pôsobil, čo najviac pohlcujúco na filmovom plátne rovnako Leanove filmy. Kým Leane na to používal 70mm formát, tak Villenueve na to používa IMAX formát. Obaja teda dbajú na to, aby film ostal filmom a zároveň zachovávajú niečo abstraktné spojené s filmom. Filmovú mágiu.
Do akej kategórie sa teda zaradí film Denisa Villenueva Duna? K tým, ktorý sa o to pokúšali, no nakoniec ich epickosť knihy premohla, alebo k tým druhým, kde patrí David Leane, ktorý dokázali z vrstevnatej knihy vytvoriť plnohodnotný film? Vo filmovom biznise nie je nič isté, nikto nevie predpovedať, to ako na film zareagujú diváci. Nolanov minuloročný Tenet síce nesplnil očakávania štúdia, ale dokázal zarobiť toľko ako žiadny iný film počas pandémie. No a teraz je tu nový James Bond a Duna, ktorý ho budú chcieť prekonať. Obzvlášť v prípade Duny platí, že skrátka musí zarobiť, ak chceme dostať aj druhú časť. Toto je totiž iba prvá časť. Preto celá ťažoba zodpovednosti leží nielen na kvalite výsledného filmu, ale aj na tom, či ho štúdio dokáže správne marketingovo predať a samozrejme aj na troche šťastia, že pandémia nám opäť neskríži plány. Odpovedať na otázku do ktorej skupiny sa zaradí nie je možné skôr ako nebudeme vidieť oba plánované časti. A keďže toto je len prvá časť, tak držme palce, aby finančne uspela a mohli sme dostať aj druhú časť. Až potom budeme môcť hodnotiť, ako to Villenueve zvládol do ktorej spomínanej skupiny sa zaradí. To ako to celé dopadne sa dozvieme už čoskoro
Marko Čierny 15.9.2020
