Moderný filmový divák

Písmo: A- | A+

Aký je vzťah medzi filmom a divákom? Na túto otázku sa pokúsim zodpovedať v mojich nasledujúcich riadkoch.

Definovať moderného filmového diváka je dnes veľmi ťažká úloha a hlavne čoraz viac sa stáva, že to ono posvätne spojenie divák-film sa začína vytrácať. Pod spojením divák-film mám na mysli vzťah medzi divákom a filmom. Tí z nás, ktorý majú radi film, ale zároveň zväčša nemajú rovnaký vkus. Tak ako pri všetkom, niekomu sa páči viac to, inému zas tamto. Každý z nás dokonca môže mať o samotnom filme ako koncepte rozdielne predstavy. Pre jedného môže byť film iba umenie a pre druhého iba zábava. Pre mňa je film aj jedno aj druhé a to požadujem od filmu, až na pár výnimiek. Teda schopnosť filmu zachovať si svoju hravú náturu a zároveň mať v sebe základnú myšlienku, ktorú chce film predať svojím divákom. Presne tak ako to kedysi, tak očarujúco robili nemé filmy. Keď to trochu zjednoduším, dnes paralelne vedľa sebe existujú dve línie kinematografie. Jeden nazývaný ,,umelecký film“ s tou základnou myšlienkou a druhý nazývaný ,,komerčný film“, ktorý baví ale je vnútri prázdny ako také vákuum. Zjednodušene povedané, vytvárajú sa nám dva extrémy, a tie potom polarizujú aj samotného filmového diváka. Pretože ,,umelecký film“ stráca schopnosť baviť ľudí a tým stráca atraktivitu pre ľudí ako celok, ,,komerčný film“ je zas viac a viac banálny bavič pre onen celok, no pre inteligentného človeka je toto bavenie príliš lacné a podliezavé, a tak či tak, skôr, či neskôr, zistí, že pod tým nánosom bavenia nie je vôbec nič. Chýba tomu nejaká hlbšia vše spájajúca myšlienka. Nebudeme tu rozoberať, prečo a odkedy tomu tak je a či tomu tak vôbec je, ale skôr sa zamerajme na konkrétne príklady toho zo sveta ,,umeleckého filmu“, ktoré ukazujú ako sa dá „baviť aj s myšlienkou“. Ako sa dá nájsť prienik medzi umením a zábavou, ako sa dá aj umelecký zámer previesť do podoby, ktorá je ľudom blízka a atraktívna a predsa nie lacná. Do podoby, ktorá dokáže komunikovať univerzálne aj keď má veľmi špecifické nosné idei.

Minuloročný oscarový dánsky film Chľast, a o rok starší kórejský film Parazit sú podľa mňa dobré príklady na to, kam by mali ašpirovať ,,umelecké filmy“. Akurát v našich končinách, bude určite film Thomasa Vinterberga obľúbenejší ako film Joon Ho Bonga, čo je asi vzhľadom k námetu filmu a tiež k  dánskej kultúre celkovo nám Slovákom bližšie, ako jeho kórejský náprotivok. No čo je dôležitejšie, je to, že oba tieto filmy, akokoľvek filmársky precízne a obsahovo neprvoplánové, dokázali zaujať široké masy ľudí. Návštevníci kín alebo inak povedané diváci, si k ním našli cestu a to nielen v domácich krajinách v Dánsku či Kórei ale tiež v kinách po celom svete. Prečo ale tie filmy tak dobre zafungovali aj mimo svoj krajinu, či mimo svoj očakávaný divácky rámec a stali univerzálnymi? Okrem nesporných filmárskych kvalít, z ktorých by som obzvlášť vyzdvihol silné rež írske ruky oboch režisérov, je dôvodom celosvetového úspechu oboch spomínaných filmov fakt, že oba tieto filmy majú silnú základnú myšlienku. Odkaz, ktorý sa snažia predať divákovi prostredníctvom filmového média. V nasledujúcich riadkoch sa budem venovať jednému a potom aj druhému filmu, a budem sa snažiť ozrejmiť, o čom tieto filmy pojednávajú a ako to robia.

Film Chľast sa snaží rozprávať alebo lepšie povedané rozpitvať celosvetovo vďačnú tému – alkohol. Alkohol vo filme je nielen objektom skúmania, ale aj samotným katalyzátorom. Čiže alkohol a jeho účinky na ľudskú dušu. Obyčajná partia dánskych stredoškolských učiteľov zažíva svoje malé pády a vzostupy, v snahe nájsť zmysel v práci a živote, ktorý si zvolili. Vinterberg zámerne nedémonizuje alkohol, ale oslavuje ho zo všetkými jeho pozitívami a negatívami. Dostaneme teda komplexnú štúdiu jeho účinkov a na záver zistíme, ľudstvo bez neho nemôže žiť. Dejiny našej civilizácie budú navždy späté s alkoholom. Je to v podstate oslava obyčajného a ešte by som povedal normálneho života, v ktorom má alkohol svoje nezastupiteľné miesto. Možno, práve pre túto svoju jednoduchosť, je tento film a to, čo sa snaží povedať svojím divákom, také atraktívne a zrozumiteľné. Nebudem sa pozastavovať nad filmárskou stránkou, ale iba poviem že film je rozprávačsky jednoduchý a formálne tiež, s jasným posolstvom. Celý film vlastne najlepšie vystihuje a podčiarkuje záverečná scéna. Ľudia sa dokážu s týmto filmom stotožniť, bez ohľadu na to kde žijú. Dokážu sa stotožniť, s tým ako alkohol vplýva na nás. No, ešte viac sa dokážu stotožniť s tým normálnym, obyčajným životom, ktorý tento film prostredníctvom alkoholu oslavuje. To je pozitívna emócia, ktorá nám z toho filmu po skončení zostane. V rámci ,,umeleckých filmov“ nie vždy je tá emócia pozitívna.

Parazit je v podstate kritika sociálnej stratifikácie spôsobenej kapitalizmom ako ekonomickým základom spoločnosti. Joon Ho Bong to robí ale veľmi rafinovane a čo je dôležité divácky prístupne a atraktívne. Pretože to robí cez satiru. Film na rozdiel od Chľastu nie je jednoduchý. Má komplikovanú rozprávačskú štruktúru, pokrýva množstvo filmov žánrov od komédie cez horor, thriller, až k sociálnej dráme. Prečo ale Joon Ho Bong zvolil takýto komplikovaný prístup, na rozdiel od toho Vinterberga? Pretože to čo chce týmto filmom povedať nie je také originálne, ako to čo chce Vinterberg povedať svojím filmom. Dá sa dokonca uvažovať o tomto filme ako politickom, pretože obsahuje triedny boj medzi bohatými a chudými, čo nie je prípad Chľastu. Parazit ale nie je banálny a ukazuje pozitíva aj negatíva oboch týchto tried, aj keď prikláňa sa na stranu chudobných, ktorý sú u diváka sympatický. Čiže vážne témy sociálnej nerovnosti a nespravodlivosti sú ale podané tak nejak ľahko bez emocionálneho apelu, vďaka spomínanej satire. Satira je v tomto filme, a tiež pre jeho divácky aj kritický úspech, dôležitá. Je to spôsob prečo aj tak už trochu vyčerpaná téma, je zrazu pre ľudí opäť atraktívna. Pretože forma s akou je podaná je natoľko zábavná a živá, plná situácii, ktoré sú síce veľmi nadnesené, ale majú základ v bežnej každodennej skúsenosti, že diváci tento film aj jeho ,,vyčerpaný“ odkaz opäť dokážu prijať. Keď by som to mal jedným slovom vyjadriť poviem slovo ozvláštniť. Ozvláštniť a prostredníctvom ozvláštnenia predať svoje posolstvo. Takže nakoniec vďaka tej forme satire, na konci filmu prevláda opäť pozitívna emócia. Pozitívna emócia vždy dokáže prebiť tú negatívnu, v tomto prípade kritiku sociálnej nespravodlivosti a ekonomickej nerovnosti.

Pri oboch týchto dvoch filmoch platí, že bez ohľadu na čo sa nám snažia predať, darí sa im to, a čo je ešte zaujímavejšie, darí sa to predať širokému spektru ľudí. Ľudí z rôznych sociálnych skupín, z rôznymi záujmami a v rôznych vekových skupinách, atď. Skrátka, nie sú univerzálne, aby sa každému zapáčili, ale stávajú sa univerzálnymi pretože sa divákom páčia v konečnom dôsledku, a preto dokážu posilniť vzťah divák-film. Dokážu, to čo je privilégium, akéhokoľvek umenia a to, spájať ľudí a hľadať si navzájom k sebe cestu.

Takže ,,umelecký film“ ako jedna z tých vetiev kinematografie, má vďaka týmto dvom filmom návod, kam ašpirovať. Alebo inak povedané, k čomu ašpirovať. A hlavne má dôkaz, že tieto ,,umelecké“ filmy nemusia nutne znamenať istú introvertnosť, odťažitosť smerom k divákovi, negatívnosť  a nudu. Myslím si, že tá celá polarizácia filmu na tie dve línie je nezmyselná. Film potrebuje svojich divákov a diváci sú tí, ktorý určujú podobu filmu, no zároveň sú aj oni ovplyvnený filmom. Každý film má svojich vlastných divákov. Niekedy je to väčší počet, niekedy je to menší, ale sú tam. Myslím si preto, že oba strany mince, by sa nemali rozchádzať ale hľadať si cestu. K niečomu univerzálnemu a pozitívnemu. Film predsa od svojich prvých dní inšpiruje a spája ľudí. Film ako prostriedok na povzbudenie a zušľachtenie ducha. Film ako nástroj pre lepšie pochopenie ľudí navzájom medzi sebou. Film ako snový priestor, v ktorom sa sny a túžby zhmotňujú. Film ako ilúzia a ilúzia ako radosť zo života.

Marko Čierny 12.10.2021

Skryť Zatvoriť reklamu