Keď sa povie futbalový veľkoklub čo nás asi tak ako prvé napadne? Real Madrid, Manchester United možno Bayern Mníchov... záleží to asi od toho, kde žijeme a komu fandíme. No nikoho by zrejme ani len nenapadlo z tejto prominentnej skupiny futbalových klubov vynechať FC Barcelona. Je to totiž pojem a to nielen po športovej stránke, ale aj po stránke ekonomickej, pretože je to doslova ,,stroj na peniaze“ generujúce obrovské zisky a niekedy aj straty, ako sme mohli byť svedkom teraz v ešte stále prebiehajúcej pandémie. A v neposlednom rade je to pojem aj po stránke politickej, keďže Barcelona a jej motto ,,viac ako klub“ zastupuje celý región Katalánska v rámci Španielskeho kráľovstva. Je to symbol ako národný pre Kataláncov, tak aj medzinárodný pre svoju exkluzívnu pozíciu v rámci svetového futbalu. Príklad futbalového veľkoklubu 21. storočia, no bolo tomu vždy tak? Bola vždy Barcelona veľkoklubom? Alebo koľko Barcelone trvalo než sa takým veľkoklubom stala?
FC Barcelona bola založená v roku 1899 Joanom Gamperom. Mužom, ktorý pred svojím príchodom do Barcelony založil iný futbalový klub – FC Bazilej, a prevzal od nich aj dnes už typické modro-červené pruhované Barcelonské dresy. Mužom, ktorý vytvoril najväčšieho rivala pre iný španielsky klub – Real Madrid. Toto obdobie, keď bol Joan Gamper prezidentom klubu bolo úspešne čo do počtu trofejí. Barcelona predsa disponovala hráčmi ako Paulina Álcantara či Ricardo Zamora. Potom však od tridsiatich rokov dvadsiateho storočia môžeme sledovať jemný úpadok klubu. Obdobie v ktorom najmä občianska vojna a neskôr aj druhá svetová voja a diktátorský politický režim v Španielsku dostali Barcelona do nielen športových ale aj finančných problémov. Barcelona sa z toho ale dokázal pozdvihnúť a v päťdesiatich rokov dvadsiateho storočia sa im opäť svitá na lepšie časy s príchodom jedného z ich vôbec najlepších hráčov v histórii klubu Ladislava Kubalu. Ku Kubalovi sa pridal aj Luis Suárez a členovia maďarskej zlatej generácie z päťdesiatich rokov minulého storočia – Zoltán Czibor a Sándor Kocsis. No práve v tomto období bola Barcelona zatienená iným klubom. Ich najväčším rivalom Realom Madrid, ktorý dominoval nielen v Španielsku ale aj v Európe, keďže bol v roku 1955 ako jeden zo spoluzakladateľov predchodcu dnešnej Ligy Majstrov. Práve toto je súťaž, ktorá dokáže špičkové domáce kluby povýšiť o jeden stupienok vyššie. Dať im nový štatút – kráľa Európy. Je to taký posledný stupeň klubu na ceste stať sa veľkoklubom. Avšak Barcelone sa to dlhé obdobie nedarilo. Keď v sedemdesiatich rokov prišla do klubu ďalšia výrazná postava Johan Cruyf vyzeralo to tak, že Barcelona túto smolu prelomí. No Cruyf ako hráč to v Barcelone nedokázal, a nedokázal to ani vo svojom krátkom pobyte v Barcelone Diego Maradona. Napriek tomu, sa Barcelona dokázala čiastočne rehabilitovať vďaka víťazstvám v inom európskom pohári – Pohári víťazov pohárov, avšak na pozíciu veľkoklubu to Barcelonu nevynieslo. Dokázať to dokázal až tkzv. ,,Dream team“ vedený Johanom Cruyfom, no tentokrát z trénerskej lavičky. Tento tím disponoval hráčmi ako Josep Guardiola, Michael Laudrup či Romário. V roku 1992 sa teda konečne Barcelona dočkala vytúženej trofeje, keď vo finále porazila Sampdoriu Janov 2:1. Stala sa ale vďaka tomu F.C Barcelona konečne tým veľkoklubom? Nie, nestala, keďže vo svojom druhom finále v tejto súťaži dostala Barcelona debakel v pomere 0:4 od skutočného veľkoklubu, ktorý túto súťaž vyhral mnohokrát predtým – AC Miláno. Od tejto prehry môžeme badať opäť postupný úpadok klubu, hoci v klube stále pôsobili najlepší hráči daného obdobia ako napríklad Rivaldo. Celý tento pokles vyvrcholil na prelome tisícročí rezignáciou vtedajšieho nielen trénera van Gaala ale aj prezidenta Gasparta v roku 2003. Barcelona bola veru veľmi ďaleko od toho, aby sa mohla považovať za skutočný veľkoklub.
A potom to prišlo. Nový záchranca sa objavil na obzore. Nový prezident Joan Laporta a tiež nový hráči, ktorý sa neskôr stanú ikonami klubu ako Ronaldinho, Xavi, či mladý Lionel Messi. Čo nevidieť je Barcelona opäť na vrchole a v roku 2006 vyhráva len druhý krát vo svoje histórii Ligu majstrov. Na tento tím Franka Rijkaarda nadviazal Josep Guardiola v rokoch 2008-2012. Ronaldihno síce odišiel, no Lionel Messi úspešne vystúpil z jeho tieňa a spolu zo Xavim či Andresom Iniestom dokázali pre Barcelonu vyhrať Ligu majstrov hneď dvakrát. Laporta odišiel v roku 2011 a za to jeho obdobie od roku 2003 do roku 2011 dokázala Barcelona nielen vyhrať Ligu majstrov ale tiež ustanoviť samú seba ako futbalový veľkoklub. Dokázala so seba vytvoriť tak finančne aj športovo silnú inštitúciu, že jej mohol konkurovať možno len Real Madrid. Mala tých najlepších hráčov a stala sa miestom kam sa každý futbalista chce vydať. A zároveň Barcelona nestratila nič zo svoje Katalánskej identity. Klub, ktorý reprezentuje svoj región, skutočne v tomto období napĺňala svoje heslo ,,viac ako klub“.
Po menšom poklese formy po odchode trénera Guardiolu, sa kormidla ujal Luis Enrique v roku 2014. Luis Enrique sa vrátil do Barcelony s cieľom opäť spraviť z Barcelony najlepší klub Európy. Lionel Messi bol opäť ústrednou postavou a spolu s Neymarom dokázali v sezóne 2014/15 Barcelonu opäť doviesť na Európsky vrchol. Po tomto ďalšom Európskom vrchole prichádza opäť pád, hoci nebol tak drastický. Bol postupný, najprv posun z pozície najlepšieho klubu v Európe, kde Barcelonu vystriedal Real Madrid. Potom posun aj pozície najlepšieho klubu v rámci Španielska, kde ju vystriedal spomínaný Real Madrid alebo Atletíco Madrid. Kľúčový hráči odišli alebo ukončili kariéry, len Lionel Messi zostal, teda až do tohto leta. Klub tým pádom opustila posledná historická ikona. A čo je vážnejšie, prezidenti klubu dostali klub do vážnych finančných problémov, ktorý ešte viac prehĺbila pandémia a do toho sa ešte pridala aj nevydarený vznik novej súťaže – Superligy, na ktorom sa dohodli najlepšie európske kluby – veľkokluby. Táto celá aféra sa ale nedá nazvať inak fiaskom a ešte viac posilnila fanúšikov Barcelony v domnienke, že je na čase urobiť radikálne zmeny v klube.
Po predčasných voľbách z tohto roka, sa funkcie prezidenta klubu opäť ujal Joan Laporta a stojí pred ním doslova Herkulovská úloha. Nielen pozdvihnúť ale dá sa povedať rovno opäť vybodovať Barcelonu ako inštitúciu a potom s ňou dokráčať na vrchol. Joan Laporta to už raz dokázal počas svojho prvého prezidentského obdobia, pozdvihnúť Barcelonu na vrchol. Vytvoriť z nej to, čo bol dlhé roky Real Madrid v dvadsiatom storočí – skutočný Španielsky ale aj Európsky futbalový veľkoklub. Opäť je v podobnej pozície ako tomu bol v roku 2003. Zlý finančný stav spôsobený jeho predchodcami a prehĺbený covid pandémiou, odchod ich najlepšieho hráča Lionela Messiho a vzrastajúca sa nedôvera fanúšikov klubu k svojmu milovanému klubu. No jedna vec je iná Barcelona dnes v roku 2021 je iná ako tá v roku 2003. Dnešná Barcelona je veľkoklub, je to značka, ktorá ďaleko presahuje iba futbal, na rozdiel od Barcelony v roku 2003, ktorá stále na tú pozíciu jedného z európskych gigantov len postupne dočahovala. Preto to má dnes Laporta ťažšie ako to mal v roku 2003. len čas ukáže či sa mu to podarí alebo nie, no ako nám ukazujú dejiny príbehu menom F.C Barcelona, po páde, prichádza opäť cesta na vrchol, hoci to môže trvať aj dlhý čas.
Marko Čierny 15.10.2021
