Ale čo s takým skoro 50-ročným telom, ktorého chrbtica nie je oporou ale problémom a ktorého kĺby by tiež potrebovali výmenu ako letné pneumatiky za zimné? Aj squash aj beh už telo zanovito odmieta a žiadna plaváreň nie je nablízku dostupná vtedy, keď už konečne premôžem lenivosť a aj by som sa snáď nechal prehovoriť.
Vrátil som sa k môjmu detskému snu – bicyklu. Ako 12-ročný chalan som si 2 roky privyrábal zberom papiera a po nociach sníval o novom Favorite. Keď som konečne naškrabal 1.800 Kčs, ešte som si pol roka musel počkať, kým som v predajni nevystriehol situáciu, kedy novú zásielku ešte nestihli celú schovať a rozpredať za milodary svojim známym „všimnôčakajúci“ predavači.
Bicykel sa časom omrzel, zostarol, predal som ho za 500 strieborných československých bratrancovi. A teraz sa mi ako zdravotnej troske znova ponúkol, že ma bude sprevádzať životom.
Na jednej vychádzke v Karpatoch mi Ferko Kelle povedal. „ Môžme mať veľa predsavzatí, ale len tie, ktoré sú verejne vyslovené, stávajú sa morálnym záväzkom, aby sme ich vykonali“. No a mne sa na Silvestra pošmykol jazyk a ako novoročný záväzok som prehlásil, že 100 – krát na bicykli vyjdem na Biely kríž.
A čo s tým teraz? Ono sa to nejako poddalo a podarilo skoro dvojnásobne a ja sa s Vami chcem podeliť o niekoľko zážitkov.
Mravenisko – ako som ho na jednom mieste 30 metrov od červeného smreka míňal, všímal som si, ako rastie. Keď niekto narušil jeho tvar, do týždňa bola stavba opravená. Od určitého obdobia som si všimol, že si mravce svoju budovu zastrešujú. Celé mravenisko postupne pokryli opadaným ihličím z odumretého smreku – ešte lepšie splynuli s okolím alebo žeby im išlo skôr o zateplenie bytových priestorov?
Psy – stretol som ich aj tam mnoho. Od takých poslušných, ktorí aj keď boli odviazaní, poslúchali povely, cez takých naivných, ktorým sa ten bicykel tak zapáčil, že si ho museli pozrieť aj zblízka, preto sa mu postavili priamo do cesty, až po tých agresívnych. Raz sa mi stalo, že na mňa jeden pomenší zurvalec vyštartoval, namiesto nohy si to však odniesla len moja pumpa. Panička sa ospravedlňovala, že toto sa im stalo naozaj prvýkrát v živote a len kým to stihla dopovedať, tak jej agresmiláčik napadol ďalšiu pani, ale tam už si tú nohu našiel... Nuž – milujte svojich nepriateľov – ale tolerancia ku koníčku iných sa končí pri ohrození vlastného zdravia.
Ostatná fauna – počas celého roka na zhruba desiatich kilometroch jazdy v lese postretáte rôzne tvory – od doterných mušiek a komárov, ktorým som bol neviem prečo sympatický cez veľké chrústy, ktoré keď stretne Vaše čelo pri zjazdovej rýchlosti, minimálne sa zľaknete ak aj neutrpíte otras mozgu. V letných mesiacoch okolo Včelína na vrchole poletujú dotieravé osy – jedna mi spadla za tričko – kým sa odtiaľ vymotala, celého ma dobodala. Taktiež aj čmeliak si mi prisadol na riadidlo, asi sa chcel zviesť. Lenže ja som to nepostrehol, neúmyselne ale nežne som ho dlaňou objal a on mi ešte nežnejšie vnoril svoje žihadielko do živého mäsa... Neďaleko sa v ohrade pasú diviaky, zažil som aj odstrel jedného z nich – riadna divočina. Dvakrát som na ceste chcel obísť nejaký konár, keď sa však začal hýbať, pochopil som, že to bude iná matéria. Celkom neromantické bolo stretnutie s veľkým srncom – po obojstrannom zľaknutí nastala súťaž, kto skôr utečie – vyhral to srnec.
Ostatná flóra – krásny čerstvý vzduch, celoročný životný cyklus rastlinného sveta – to je oveľa viac ako hociktorý televízny seriál. K prírode patrí aj istá dávka rizika z jej nepredvídateľnosti. Pri ceste nahor ku Včelínu sa zbiehajú dve cesty. Po jednej z nich som išiel ja, po druhej iný cyklista. Keď sme sa uvideli, vznikla životná dilema, kto z nás bude hore prvý. Nechceli sme si situáciu zľahčovať a tak frekvencia otáčok nabrala na intenzite, keď tu zrazu zo zamračenej oblohy vyšľahol silný blesk, ktorý si to namieril rovno do stromu medzi nami dvoma. Potom už žiaden z nás nebol ani prvý ani posledný ale obaja živí a zdraví... Ešte spomeniem nedávny zážitok, keď som sa spúšťal po zasneženej ceste k Kríža do Jura, pričom som sa koncentroval na to, aby som nespadol a teda nevšímal som si okolie. Avšak – spadol – ale strom krížom cez cestu niekoľko metrov predo mnou. Práve ho spílil lesný pracovník a už nevedel zabrzdiť jeho pád, keď som sa zjavil.
Niektorí z okolia nerozumejú, prečo chodím stále na to isté miesto. No ale posúďte sami – môže byť takéto niečo nuda?
V živote som si ku 50–ke dal taký cieľ – predsavzatie – navštíviť na bicykli Santiago de Compostelu. K tomu je potrebný tréning. Keď sa to tak zoberie z gruntu, ja už som tam vlastne bol. Zatiaľ nielen duchovne a s prstom na mape, ale aj množstvom najazdených kilometrov v tomo roku.
Tak mi na tej naozajstnej ceste do Compostely v apríli budúceho roka a aj do lepšieho života držte palce – alebo – pridajte sa ku mne.
