Úvodný perex je tak trochu glosou, ktorá rozhodne na nič nenaráža. Témou dnešného blogu bude, podobne ako už raz v minulosti, predstavenie v Slovenskom národnom divadle s názvom Tančiareň, ktorému sa podrobnejšie venoval v tomto príspevku. Dôvodom môjho neplánovane nového blogu je, ako už úvod naznačuje, zmena v obsadení, ktorá sa udiala po neuveriteľných 12-ich rokoch – Juraja Slezáčka nahradil nemenej „zručný“ gentleman Martin Huba. Pamätníci si budú pána Slezáčka pamätať ešte z úplne prvých predstavení, v ktorých sa na parkete zvíjali v rytme tanca herci ako Róbert Roth či Zuzana Fialová. Zdravotná indispozícia pána Slezáčka však prinútila divadlo konať a to pristúpilo k nečakanému, no geniálnemu kroku – Martin Huba si „odskočil“ z postavy starého čašníka k vitálnemu 60-tnikovi. Pán Chudík zostal na pozícii onoho starého čašníka, ako ho poznáme z dávnejších čias.
Už pred začiatkom predstavenia som rozmýšľal, ako to s pánom Slezáčkom bude a kto by ho prípadne mohol nahradiť. Priznám sa, že mi na rozum vyvstal len pán Jamrich, ktorý to má s p. Vášaryovou nacvičené z Oklahomy, ale bol som skeptický. Nakoniec to SND vyriešilo najlepšie ako mohlo – kto predstavenie pozná lepšie než jeho režisér? Nikto. Martin Huba si teda obliekol starý oblek a stal sa na chvíľu pánom Slezáčkom. Popravde však, niečím, respektíve niekým iným.
Jeho premiéra bola divácky neočakávaná, no nenútená, príjemná a skutočne vtipná. Divácka obec zvyknutá na pána Slezáčka si prvé minúty len zvykala, no následne získavala istotu, podobne ako aj pán Huba. Jeho prvé neisté kroky v úvode vystriedala istá jazda v druhej časti. Bol ako malé dieťa učiace sa chodiť v novom prostredí. V priebehu dlhých rokov poznal svet v Tančiarni len s pozície režiséra a starého pána, ktorého najväčšou fyzickou záťažou bol tanec s p. Vášaryovou. Tentoraz sa však z Martina Hubu stal mladý tanečník, ktorý v ničom nezaostával za mladšími kolegami. Hoci sa pár prešľapom nevyhol (čo mu však diváci určite prepáčia), tak jeho výkon, nielen herecký, ale aj ľudský, bol príjemný.
Najväčšou krásou a možnosťou divadla či všeobecne umenia je nekonečná možnosť vytvoriť niečo iné, prísť s novou interpretáciou určitej témy. Keď Dostojevskij napísal svoj Zločin a trest, určite si nemyslel, že ho niekedy okolo roku 1987 tak trúfalo sfilmuje fínsky génius Aki Kaurismäki. Keď Martin Huba „tvoril“ Juraja Slezáčka, určite netušil, že raz bude „tvoriť“ aj sám seba. To, čo prvý menovaný pán vytvoril, je nová forma z jedného celku, ktorá bola po desatročie známa ako Slezáček. Toto však už nebol Juraj Slezáček, toto bol Martin Huba, ktorý dodal postave, ktorú stvárňoval svoj vlastný šarm, svoju vlastnú priebojnosť i romantické nasadenie. Jeho tanečné kreácie s Emíliou Vášaryovou patrili k ozdobám večera, keďže im to herecky, ako mladí hovoria, „fasa“ sadlo. Napriek tomu, že som 20-krát zažil p. Slezáčka, tak mi táto zmena napokon neprekážala. A to som človek, ktorý zmeny rád skutočne nemá. Nová interpretácia postavy, respektíve režisérovej idey samotným režisérom je z režisérskeho hľadiska zrežírovaná majstrovsky. Zarastená tvár, starý oblek, mladícky elán, usmievavá tvár, to všetko predstavilo nielen postavu, ale aj samotného Martina Hubu v inom svetle, než ho poznáme z niektorých predstavení, menovite napríklad Anna Karenina. Bolo to to, čo by niektorí označili za novú ingredienciu v dobre známej polievke.
Otázkou bude, ako si SND poradí ďalej. Či už chceme, či nechceme, herci starnú a fyzicky na tom nebudú neustále „tip-top“. Posledné predstavenie však ukázalo, že sa experimenty môžu podariť a že predstavenie tým vôbec neutrpí. Pánovi Slezáčkovi želám skoré uzdravenie a v tajne kútiku duše dúfam, že opäť dá možnosť predstaviť sa aj Paule Staroňovej. Tí, ktorí túto mladú hviezdičku ešte nepoznáte, tak vedzte, že nám rastie možno ďalší klenot.
