V októbri 1894, Ricordi, Illica a Franchetti („tím“ Giacoma Pucciniho) prišli do Paríža. Neprišli obdivovať krásu Eiffelovej veže, ale prišli za Victorienom Sardouom, dramatikom, ktorý stál za zrodom La Toscy. V tom istom čase bol v hlavnom meste krajiny galského kohúta prítomný aj Giuseppe Verdi. Vtedy už 81-ročný skladateľ dozeral na prípravy svojho Otella, ktorý mal byť po prvýkrát uvedený na francúzskej pôde, a rovnako tak viedol rozhovory s Victorienom Sardouom práve o jeho La Tosce. Sardou už v tom čase vedel o Pucciniho záujme zhudobniť jeho text, no nadšený z toho vo veľkej miere nebol – po tom, čo jeho hra v Taliansku divácky prepadla, sa zdráhal dať súhlas nejakému talianskemu skladateľovi. Intuitívne však cítil, že tak musí urobiť, nakoľko dej jeho opery sa odohrával práve na talianskom území.
V jeden októbrový deň spomínaného roku sa Verdi, Sardou a spomínaná trojica zastupujúca Pucciniho stretli v Sardouovom dome. Illica nahlas predčítal návrh libreta a Verdi ho so, záujmom počúval. Veľmi ho zaujala jedna časť v závere, v ktorej sa Cavaradossi lúčil s umením a so životom, časť, ktorá sa napokon v Pucciniho opere neobjavila. Práve Illicovo libreto starnúceho skladateľa natoľko zasiahlo, že seriózne zvažoval, že by sa pokúsil La Toscu preniesť na operné javisko. Zrejme by mu Sardou nerobil prekážky, jeho vzťah s ním bol rýdzo kamarátsky, kým v Puccinim videl „len“ talentovaného skladateľa, ktorého hrdinky Manon či Mimi však boli s jeho božskou Toscou nezrovnateľné. Verdi však, k Puccinimu šťastiu, rýchlo prácu kvôli svojmu pokročilému veku vzdal.
Toto všetko sú, pre tých, ktorí operu poznajú viac, známe fakty. Oveľa menej známe sú vzťahy v umeleckom trojuholníku Sardou-Puccini-Verdi. Keď Sardou hľadal správneho skladateľa pre svoju La Toscu, bol to práve Verdi, ktorého mu Puccini doporučil (ak by to nemal byť on). A bol to práve staručký Verdi, ktorý mal na Sardoua veľký vplyv a ktorý, v konečnom dôsledku, bol tým, ktorý svojho dobrého kamaráta presvedčil, aby dal Puccinimu zvolenie operne zinscenovať jeho drámu.
Aká by bola La Tosca, keby ju predsa len tvoril Verdi? Určite iná. Taliansky skladateľ totiž zamýšľal vytvoriť úplne iný koniec, v čom mu Sardou, nemal v úmysle brániť. Bol to rozdiel oproti tomu, ako sa Sardou postavil k ambíciám Pucciniho zmeniť záver. Verdiho Tosca mala prežiť. Opera mala byť oveľa menej brutálna, no, na druhú stranu, oveľa viac melodramatická. Žiadne scény mučenia Cavaradossiho a väčší dôraz na psychologickú stránku príbehu, vnútorný boj ženy, ktorej život sa v priebehu pár chvíľ obrátil naruby.
Keby bol Verdi mladší, La Tosca by bola dnes pravdepodobne pripisovaná jemu. Ani v starobe však, napriek niektorým nedostatkom, ktoré mal, nezostal zatrpknutý – bol práve tým, ktorý Pucciniho libreto „posvätil“ u Sardoua a zaistil mu tak možnosť ho zinscenovať. Dnes La Tosca patrí medzi najhranejšie Pucciniho diela a zároveň medzi najhranejšie opery vôbec. Môžeme sa len dohadovať, ako by skončila Verdiho La Tosca. Možno by prepadla ako jeho Simon Boccanegra, možno by zažila triumfálny úspech ako Aida.
