X+Z Bielej stuhy
Michaela Hanekeho by sme dnes pokojne mohli označiť za jedného z najlepších filmových psychológov všetkých čias. V mnohých svojich filmoch venuje pozornosť otázkam násilia, jeho koreňov, príčin a v neposlednom rade aj následkov. To, čo v Bennyho videu ešte len letmo načrtol, to o dlhé roky na to, v Bielej stuhe, ešte zdokonalil a vylepšil. Na ploche jedného celovečerného filmu, s využitím jeho naratívnych prostriedkov, chladnokrvne rozanalyzoval korene, z ktorých násilie môže vyplývať. To, že to robil správne, dokazuje ocenenie Zlatým Glóbusom a nominácia na Oscara.
Biela stuha je príbehom o nevysvetliteľných udalostiach, ktoré sa udiali pár mesiacov pred prvou svetovou vojnou v jednom nemeckom mestečku. Príbehom sme sprevádzaný starým mužom, ktorý udalosti spätne rekapituluje. Rozprávač (ktorý v tomto meste pôsobil ako učiteľ) nás sprevádza dejom a spätne analyzuje všetky jednotlivé etapy svojho vtedajšieho života v tomto pohromami zmietanom meste. Všetko začalo nehodou lekára, neskôr ho nasledovalo zbitie chlapca baróna a napokon všetko vygradovalo zmrzačením mentálne postihnutého chlapca. Kým všetci naokolo hľadajú vinníka, tak tí skutoční vinníci si pokojne žijú v kruhu spoločnosti, nepovšimnutí a skrytí.
Názov tohto blogu nie je mojim osobným konštatovaním, ale skôr výpoveďou Michaela Hanekeho. Ten v Bielej stuhe vytvára nesmierne desivý portrét mesta, v ktorom to najväčšie nebezpečenstvo predstavujú tí, zdanlivo najbezbrannejší – deti. „Hanekeho“ mesto je zvrátené, prehnité a akoby prichádzajúca vojna mala predstavovať vytúžený dážď. Je to mesto, ktoré sa nachádza niekde na polceste medzi starými feudálnymi pravidlami a modernou dobou. Na jednej strane je všemocný barón s barónkou, konzervatívny farár, naoko liberálny dedinský učiteľ, no pod touto fasádou eticky a mravne čistej dospelosti sa ukrýva hnus, faloš a pretvárka – sexuálne násilie na deťoch, pochybné milenecké zväzky a podobne. A na strane druhej sú deti. Za tieto činy musí prísť trest. Keďže však dospelí nemôžu trestať sami seba, tak hlasom novej morálky sa stávajú samotné deti. Tie však, paradoxne, sú vplyvom výchovy svojich rodičov, neschopné rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania a preto ich činy sa pre nich zdajú byť ospravedlniteľné.
Hanekeho film je úžasne mnohovrstevnatý. Môžeme ho chápať v dvoch módoch – v „mikrokozme“ a v „makrokozme“. V prvom prípade hľadíme na Bielu stuhu ako na klasický film odohrávajúci sa v jednej dedine, v jednom „mikrokozme“ a môžeme ho teda voľne interpretovať ako príbeh o zločinoch a treste. Oveľa širší interpretačný rámec však máme, v prípade, že budeme na mestečko, v ktorom sa dej odohráva, chápať ako makrokozmos, teda ako niečo, čo je vzorom pre okolitý svet. Haneke totiž vo svojom filme ide ku koreňom násilia a tieto korene sú prítomné v spoločnosti bez ohľadu na to, či sa nachádzame na dedine či v meste. V tomto zmysle je táto dedina (či mesto) len príkladom jedného z mnohých miest, kde sa niečo takéto môže stať. Je varovaním, aké následky môže zlá výchova mať.
V Bielej stuhe sa však zachádza ešte ďalej. Zaradenie filmu do jasného historického rámca predstavuje ďalšie varovanie – tie deti, ktoré teraz „len“ mrzačili a zraňovali môžu o dvadsať rokov na to, v čase nástupu Hitlera, byť tými, ktorí budú strieľať „ostrými“. Nie preto, že by chceli, ale preto, že im v tom nebráni ich pokrivená morálka. „Hanekeho“ deti vo filme sú deti, ktorých nemá kto usmerniť, materinsky ich objať, ukázať im správny smer cesty. Bolo by zjednodušujúce tvrdiť, že za všetko môžu iba rodičia a uvedomuje si to aj nemecký režisér. Preto sa viac a viac ponára do hlbín detskej mysle a snaží sa nepriamo odhaliť korene ich zlovoľnosti. Tie nespočívajú len vo výchove, ale aj v neprirodzenom spoločenskom stave, absencii zákona, správnych merítok morálky a ďalších vecí.
Hanekeho Biela stuha predstavuje desivú víziu sveta, v ktorom vládu prevzali deti vychované rodičmi, ktorí sú skutočnými adresátmi ich beštiálnych činov. V konečnom dôsledku sa tak deti obracajú na svojich rodičov – nie preto, aby ich poprosili o odpustenie či radu, ale aby proti nim vytiahli nôž. Podľa ich pokrivenej filozofie totiž tam, kde nie je citové puto, nemôžu byť ani výčitky …
Foto: guardian.com
