
X+Z Borisa Godunova
Ak by sme v dejinách opery hľadali najnenávidenejšiu operu, bol by jedným z kandidátov asi aj Boris Godunov.
Znie to možno trochu zveličene, ale história nás k tomu priam núti - Musorgského dielo bolo odmietané kritikmi, odbornými komisiami, cárom a dokonca i (niektorými) priateľmi ruského skladateľa. Trvalo dlhé desaťročia, kým bol Musorgskij a jeho opera aspoň čiastočne rehabilitovaní.
Príčiny toho všetkého nie je zložité odhaliť. Musorgskij, ako člen tzv. „Päťky" (združenie hudobno liberálne orientovaných skladateľov) predstavoval pre vtedajšie autority niečo ako extrémistu. Označovali ho za diletanta, narážajúc na to, že sa mu nikdy nedostalo seriózneho a poriadneho vzdelania a väčšinu z toho, čo sa naučil, sa naučil sám. Nikto nepopieral, že mal talent, i keď aj ten sa snažili spochybňovať, no jeho nedostatky v teoretickom vzdelaní mu často predhazovali.
Keď v roku 1868 istý známy poradil ruskému skladateľovi, aby vytvoril na motívy Puškinovho Borisa Godunova operu, nikto vtedy ani len netušil, k čomu sa schyľuje. Musorgskij, ktorý v tom čase pracoval ako štátny úradník, za niečo vyše rok vytvoril nielen libreto, ale aj samotnú hudbu. Aby mohol svoje dielo uviesť, musel ho predložiť „odbornej" komisii na posúdenie. Jej odbornosť šla ruka v ruke s ich politickými názormi - ruský skladateľ tak dostal odmietavé stanovisko - nie ani tak preto, že by bola jeho opera hudobne zlá, či politicky nevyhovujúca (čo boli z pohľadu členov komisie dozaista tiež dôvody), ale jednoducho preto, že nikto k nej nevedel zaujať stanovisko. Nik jej nerozumel. Bolo to niečo nové v dovtedajšej hudobnej tvorbe, ako Cézannove maľby vo výtvarnom umení. Musorgskij ako (čiastočne) laik nezaťažený hĺbkovými teoretickými a hudobno-historickými znalosťami, vytvoril originálne dielo, ktorého uvedenia sa však komisia zdráhala. Oficiálne upozorňovala na absenciu významnej ženskej role a určite im nebolo ani po vôli uviesť operu skladateľa, ktorý dovtedy nič poriadne nenapísal. Presnejšie povedané, samozrejme napísal, ale akosi nikdy úplne nedokončil.
Odmietnutie opery ruského skladateľa nepoložilo, ale práve naopak, nabudilo ho a pustil sa opäť do práce na Godunovovi. Pridal ženskú rolu, niektoré ďalšie časti, vytvoril úplne nový hudobno-dramatický text, ktorý išiel ďaleko za to, čo napísal Puškin. Opäť dielo predložil komisii a tá ho opäť zamietla. Nový jazyk opery, ako ho predostrel Musorgskij, zostal pre členov komisie stále nechcene nezrozmuteľný. Ruský skladateľ, ktorý v tom čase mal povesť „extrémistu", ale i nadaného skladateľa (bez nadania človek bez vzdelania operu len tak nevytvorí!) a nebol ani príliš po vôli samotnému cárovi pre jeho zapojenie v „Päťke", nemohol asi ani iné stanovisko dostať. Napokon dielo s pomocou priateľov Musorgskij skutočne uviedol a to koncom januára 1874 (teda pred takmer 140 rokmi). Spravil tak napriek odporu vyšších miest, cára i niektorých členov hudobnej smotánky. Reakcie boli rozpačité - kým mladí ľudia, vidiaci v Musorgskom rebela, si Borisa Godunova okamžite zamilovali a po premíére si ho vyspevovali v uliciach Petrohradu, tak niektorí kritici nenechali na opere niť suchú.
Boris Godunov bol ešte niekoľkokrát prepracovaný samotným Musorgským, no povesti „radikálnej" opery sa na desaťročia nezbavil. Až Nikolaj Rimskij-Korzakov prišiel s verziou, ktorá sa sa stretla s pochopením (takmer) všetkých strán a na dlhú dobu sa stala preferovanou variantou Musorgského opery. Až hudobný vývoj v 20. storočí naplno rozkryl genialitu ruského skladateľa. Bohužiaľ, autor sa už tohto nedožil. Počas jeho života bol Boris Godunov uvedený len 21-krát a to vždy na území Ruska. Za hranice sa dostal až dlhých sedemnásť rokov po Musorgského smrti, a to navyše v Korzakovovej verzii.
foto: last.fm, bolshoimoscow.com