Na počiatku bolo slovo a to slovo bola fotografia. Na Svetovej výstave v roku 1851 vystavili fotografiu Kráľovnej Viktórie, ktorá bola vôbec jednou z prvých 3D fotografii na svete. Následne vývoj v oblasti filmu umožnil prvé pokusy s 3D dielami aj v tejto oblasti. V roku 1935 sa objavuje prvý farebný 3D film, ktorý mal však len pár minút. Skutočnú revolúciu priniesol až film Bwana Devil, ktorý stál na počiatku, síce krátkeho, no intenzívneho záujmu o filmy v 3D.
Koncom 50-ych rokov bol filmový 3D priemysel ešte len v plienkach. Napriek tomu, že technika bola známa, tak limity doby neumožňovali premietať filmy dlhšie než niekoľko pár minút. O tom, že to však bol výnosný biznis svedčala vtedajšia popularita 3D komixov, predovšetkým medzi mladými ľuďmi. Preniesť to však na filmové plátno sa akosi nedarilo. Až dokým neprišli dvaja bratia.
Veľký sen zvláštneho muža
Archie Oboler bol muž mnohých tvárí a povolaní, ktorý celý svoj život hľadal dokonalý vizuálny podnet. Keďže ho v rádiu nenachádzal, sa rozhodol dať sa k filmu. V čase, keď hľadal zaujímavý projekt, ktorý by mohol zrealizovať, tak istí bratia Gunzburgovci (jeden bol optik, druhý spisovateľ) hľadali niekoho, kto by chcel kúpiť ich nový vynález – označili ho ako Natural Vision a označili ho ako „stereoskopický, duálny projekčný systém“. Filmové spoločnosti vtedy bojujúce s poklesom návštevnosti v kinách (a teda logicky aj ziskov) však nechceli riskovať a investovať finančné prostriedky do neistého produktu. To však neplatilo o Obolerovi, ktorý vo vynáleze mladých bratov videl obrovskú príležitosť, ako zbohatnúť a zároveň sa stať slávnym. Rozhodol sa teda, že to bude práve on, kto nakrúti prvý veľký celovečerný 3D film.
Ako netočiť filmy
Kým Ed Wood nakrúcanie filmov miloval, tak o komerčne zmýšľajúcom Archiem Obolerovi to príliš neplatilo. Limitovaný $300.000 rozpočtom a časom striktne trval na čo najefektívnejšej a najúspornejšej výrobe. Chcel byť totiž prvý, kto podobný film vytvorí a vstúpiť tak do histórie. Aby teda skrátil čas nakrúcania čo najviac, tak sa rozhodol, že (takmer) všetko nakrúti len na jedinom mieste. Bolo mu jedno, že železnica, ktorá mala vyzerať veľkolepo bola v skutočnosti ako miesto, kde stáročia nešiel vlak, že dialógy boli príšerné a levy, ktoré propagoval ako „najhoršie šelmy na svete“ boli ako plaché domáce mačky. Oboler sa nestaral o tom, čo ako vyzerá a bral prakticky všetko, čo vzniklo – či už to boli zábery pokazené, nekvalitné či inak nedokonalé. „Len veľmi málo záberov bolo dobrých, mnohé boli hrozné a celý film vyzeral, ako keby sa naň človek pozeral cez mokré okuliare,“ napísal s odstupom času jeden kritik.
Zo zlého filmu sa stal veľký hit a o 3D sa začalo hovoriť
Napriek katastrofe, ktorú samotný film po technickej stránke predstavoval, tak sa stal z Bwana Devil obrovský hit. Len počas jedného týždňa zarobil $95.000 a to sa premietal len v dvoch kinách v Los Angeles. Recenzenti film strhali, no diváci fascinovaní novou technikou ho zbožňovali. Bwana Devil predstavoval úspech po všetkých stránkach – spokojní boli prevádzkovatelia kín, samotný Oboler a dokonca aj ľudia v Paramounte , ktorí mohli dvihnúť cenu 3D okuliarov. Zareagovala aj filmová spoločnosť Columbia (ktorá v tom čase vládla trhu) a oznámila, že každý jej nadchádzajúci film bude v 3D.
Zostalo len viac-menej pri slovách
Booom okolo 3D filmov napokon trval len niečo vyše dva roky. Nakrútilo sa zopár zaujímavých diel, no finančná náročnosť celej produkcie, post-produkcie i celého procesu premietania napokon prinútila producentov uznať, že nová technika je skôr hudbou vzdialenej budúcnosti. Boli to však vzrušujúce roky, ktoré ovplyvnili nejedného budúceho tvorcu. John Carpenter napríklad priznal, že ho k tomu, aby sa stal režisérom priviedol práve jeden z týchto „old-schoolových“ 3D filmov. Podobný vplyv priznal aj Martin Scorseese.
Mozgové implantáty ako zdroj zábavy
Archie Oboler bol zvláštnou figúrou filmového priemyslu a dokazoval to i desaťročia po nakrútení Bwan Devil, kedy už nikto 3D filmom neveril, že sa ešte niekedy dočkajú tak veľkej popularity ako za čias jeho slávneho diela. Keď sa ho v roku 1972 opýtali, čo si o 3D filmoch dnes myslí, tak on sebavedomo vyhlásil, že do desiatich rokoch budú všetky filmy v 3D. Ani Formanov Prelet nad kukučím hniezdom a ani Coppolov Krstný otec však tak neskončili. Oboler však tomu veril a tiež vyhlasoval, že už čoskoro sa začnú používať mozgové implantáty, ktoré budú prenášať obrazy priamo do mozgu bez nutnosti dané predstavenie vidieť. Jeho futuristická idea však zostala taktiež len v rovine želaní. Archie zomrel 19. marca 1987, dvadsaťdva rokov predtým než James Camerom uviedol Avatara, čím splnil jeho posmrtné želanie urobiť z 3D filmu opäť raz veľké mainstreamové dielo.
