reklama

Byť hercom je vždy ťažšie, než o nich písať

Vyskúšal som si to, aké je to byť hercom. Hoci len amatérskym a hoci len na chvíľu. Pochopil som, že je to drina. Veľakrát nedocenená tak, ako by mala byť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Keď som sa pred niekoľkými rokmi rozhodoval, čím chcem byť, v hre bolo učiteľstvo alebo herectvo. Dnes je pravdepodobné, že ani jedno z toho nebudem, no profesia herca ma stále tiahne. Píšem o divadle, opere, o filme a iných druhoch umenia, no vždy píšem z druhej strany pomyselného mosta. Dnes však píšem ako herec, ako človek, ktorý si čiastočne vyskúšal to, aké je to hovoriť spämati naučené repliky.

K divadelnému herectvu som sa dostal tak nejako náhodou v rámci nášho študentského divadelného projektu. Vedú nás skúsení lektori zvučného mena a nedávno sme si takto mali nacvičiť vo forme klasickej „čítačky“ nejaký text. Vybrali sme si s kamarátkou tretiu scénu druhého dejstva hry Tracyho Lettsa August: Osage County (u nás známu aj ako August: Stratení v Oklahome) v mojom preklade (o náročnostiach prekladu som písal tu), konkrétne hádku medzi Billom a Barbarou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hoci to bola len obyčajná „čítačka“ bez nutnosti text vedieť spamäti, nebolo to jednoduché. Toho, čo si herec, ak toto slovo vezmeme vo voľnejšom zmysle slova (nechcem sa totiž dotknúť profesionálov) musí pri práci s textom sledovať, je veľmi veľa – výslovnosť, modulácia hlasu, gestika, mimika a mnohé a mnohé ďalšie veci, ktoré sú dôležité. To, čo u bežného herca považujeme za samozrejmé (a čo je vykúpené drinou a tréningom) je pre mňa ako amatéra, náročné.

Z inscenácie August: Stratení v Oklahome zo Slovenského národného divadla
Z inscenácie August: Stratení v Oklahome zo Slovenského národného divadla (zdroj: Filip Vančo, www.snd.sk)

V čase písania tohto blogu mám pred sebou podstatne náročnejšiu výzvu – krátky inscenovaný úryvok zo Strindbergovej Slečny Júlie. Vybrali sme si ju na základe skvelej inscenácie v Divadle Lab VŠMU v réžií pre mňa najlepšieho mladého režiséra Tomáša Prochádzku (ak ste nevideli, tak na to bežte), len s tým rozdielom, že ja ako muž, hrám ženskú postavu, Kristínu, a kamarátka, ako žena, mužskú, Jeana. Nie je to ani tak interpretačný posun, skôr menší experiment bez ambície akejkoľvek násilnej aktualizácie. Tentoraz už inscenujeme bez „barličky“ v podobe textu v rukách, takže je to opäť niečo nové.Kým však v bežnom profesionálnom divadle sa skúša nová hra aj niekoľko mesiacov, my sme na to mali pár dní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kľúčom k pochopeniu takmer akejkoľvek hry, je pochopenie činov postáv. Na poslednom stretnutí sme si teda dôsledne analyzovali naše tri postavy, Jeana, Júliu a Kristínu a došli k nepochybne mnohým zaujímavým zisteniam. Je to ten prvý predpoklad k tomu, aby sme mohli hrať postavy a nie, aby sa text „hral“ s nami. Kľúčom k herectvu nie je, aspoň podľa, mňa text, ale postava. Kto je Júlia? Prečo sa zabije? Aký má vzťah Jean k Júlií a Kristíne a prečo ako vníma Kristína Jeana? To sú odpovede, bez ktorých sa Slečna Júlia nedá, myslím, hrať.

Naučiť sa text teoreticky nie je až tak náročné, ale previesť ho do praxe, to je, ako sa hovorí, iná káva. Stres a tréma s vami zamávajú, či to chcete či nie. Aj keď sú pred vami len dva tucty divákov, tak leží na vás bremeno zodpovednosti v tom, že ich nechcete sklamať. Chcete im sprostredkovať zážitok, určitú formu ľahkej katarzie a presvedčiť ich, že nie vy ste vy, ale že ste Kristína, Júlia či Jean. Chcete, aby vám verili, že ste sa na ten krátky okamih od nich vzdialili, hrali podľa štvrtej steny a niečo hodnotné ukázali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre mnohých z vás tieto pocity nie sú nič nové. Hrali ste možno v ochotníckom či inom amatérskom divadle, možno herectvo študujete, možno ste boli len v nejakom krúžku alebo ste nedajbože profesionáli. Viete o čom píšem. Ja som však doposiaľ nazeral na hercov a herectvo inak, než keď mám teraz túto, hoci len krátkodobú a značne amatérsku, skúsenosť. Ževraj je ťažké byť kritikom, ale oveľa ťažšie je byť hercom. Mám pocit, že kritik často zabúda na tie mesiace tréningu a to, čo vidí, je pre neho niečo samozrejmé. Nezaoberá sa tým, čo je za tým, pretože od profesionálov čaká, že to, čo je za tým, je niečo, s čím sa musia popasovať oni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kristína Svarinská ako Slečna Júlia v inscenácií Divadla Lab VŠMU
Kristína Svarinská ako Slečna Júlia v inscenácií Divadla Lab VŠMU (zdroj: Divadlo Lab VŠMU)

Profesia herca je u nás chápaná v mnohých smeroch negatívne. Nedávno sa v jednom z našich bulvárnejších médií objavil článok s herečkou z Paneláku, študentkou VŠMU a podľa toho, čo som počul, i skvelou babou, Jankou Kovalčikovou (účinkovala napríklad v Lomidrevovi v SND). Hoci diskusie tohto formátu bežne nesledujem, tak tentoraz som si ju prečítal a priznám sa, že sa mi potvrdilo, čoho som sa bál, že profesia herca nemá veľakrát v spoločnosti uznanie. Ževraj každý kto hrá v Paneláku, musí byť okamžite, jednoducho povedané, zlý herec. Je to však, ako všetko ostatné, len práca a aj za touto prácou sa ukrýva úsilie o to, vdýchnuť nejakej postave život. A na to úsilie sa zabúda. Hoci samotnému projektu menom Panelák z estetických a umeleckých kritérií príliš nefandím, držím palce tým, ktorý v tom hrajú, lebo už oveľa viac rozumiem tomu, čomu čelia. Čomu napríklad čelí Petra Vajdová, ktorej diapazón postáv nielen v rámci Slovenského národného divadla, ale aj v rámci seriálov, je obrovský.

Pochopiť herecký údel, aspoň trochu, sa dá jedine vtedy, keď sa človek hercom aspoň na chvíľu stane. Keď sa postaví pred ľudí a dúfa, že mu uveria toho, koho hrá. Je to ako istá forma rande, kedy dúfate, že sa zapáčite. Sám neviem či budem dobrou Kristínkou, ale snáď nespravím hanbu. Nielen sebe, ale aj hereckým partnerom.

Foto: Divadlo Lab VŠMU

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu