X+Ako videl Paul Cézanne samého seba
Francúzsky fenomenológ Maurice Merleau-Ponty venuje v rámci svojej knihy Oko a duch jednu kapitolu aj francúzskemu maliarovi Cézannovi. Jeho životný príbeh dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že umelci žijú vo svojich vlastných svetoch. Nie vždy je to však na škodu.
„K namaľovaniu jedného zátišia musel stokrát zasadnúť k práci a k dokončeniu portrétu dokonca stopäťdesiatkrát," píše Ponty. Pre Cézanna bolo maliarske umenie najväčšou radosťou i najväčšou strasťou.
Pracoval sám, bez obdivu rodinných príslušníkov, bez docenenia kritikov, bez podpory bohatých mecenášov. Maľoval neustále a nepretržite - v deň, kedy mu zomrie matka i vtedy, keď ho hľadajú žandári pre vyhýbanie sa vojenskej povinnosti. Uvedomujúc si, že kreslí nejako inak, sám seba sa pýta, či jeho nový spôsob maľovania nebol vyvolaný zrakovou poruchou.
Keď iba ako 13-ročný vstúpil do Bourbonskej školy v Aix, hneď všetkých znepokojoval svojou prchkosťou a prudkými depresiami. Keď sa o šesť rokov na to rozhodol, že sa stane maliarom, neustále ho prenasledovali pochybnosti o jeho vlastnom talente. Nevyžíval sa, ako iní, v diskusiách o umení, pretože nevedel uviesť žiadne pádne argumenty. Keď sa po smrti matky vrátil späť do Aix, na miesta, ktoré dôverne poznal ktoré ho priviedli k maliarstvu, sužovaný pochybnosťami a výčitkami hovoril často: „Život je niečo desivé."
Jeho pochybnosti čiastočne zmizli až v roku 1903 (tri roky pred smrťou), kedy mal už 64 rokov. Jeho obrazy sa v Paríži predali za dvojnásobnú sumu než tie Monetove. Hoci konečne začne veriť svojmu umeniu, tak jeho osobnosť sa začne čoraz hlbšie a hlbšie prepadať do priepasti. „Po tom, čo ho jedného dňa v Aix udre okoloidúci chlapec, nedokázal zniesť žiadny kontakt s ľuďmi," píše Ponty. Chodí po ateliéri a kričí, že sa nenechá nikým „znásilňovať". Jeho samotársky štýl života sa ešte viac prehĺbi. Ponty píše, že podobne ako napríklad Greco, i Cézanne trpel „zvláštnou duševnou schizoidou", práve táto jeho poruchu mu však paradoxne možno trochu dopomohla k tomu, aby sa stal slávnym.
Jeho netradičný záujem o prírodu a farbu (veď práve aj v prírode napokon našiel smrť), neľudský ráz maľby a oddanosť viditeľného sveta boli práve prejavom jeho špecifického nazerania na svet a „útekom pred svetom ľudí," ktorému príliš nerozumel. Cézannov maliarský štýl sa v mnohom odlišoval od toho, ako tvorili iní impresionisti. Kým oni mali vo svojej palete len sedem farieb dúhy, tak Cézanne ich mal až osemnásť. Upustil od presne ohraničených obrysov, pokrytia predmetov odleskami a vzdal sa aj kompozície perspektívy.
Cézannov život bol smutný a depresívny. Celý život sa sužoval otázkami o vlastnom talente, otázkami, či vidí svet „správne" a až tri roky pred smrťou zistil, že tomu tak je. „...deväť dní z desiatich videl okolo seba len biedu svojho empirického života a svojich nepodarených pokusov, zvyškov akejsi neznámej slávnosti." Jeho vlastné, pre ostatných atypické, videnie sveta, jeho údajná zraková porucha, mu však dovolilo stvoriť umelecké diela, ktoré i po desaťročiach fascinujú svojou krásou. V roku 2012 boji jeho Hráči kariet predaný za 250 milión dolárov, čo je najvyššia suma, za ktorú niekto kedy kúpil maliarske dielo. Dielo, ktoré stvoril niekto, kto takmer celý život o sebe pochyboval.
Zdroj: Maurice-Merleau Ponty: Oko a duch
Foto: flickr.com
