X+Tosca
Kým Opera SND si Pucciniho výročie uctila premiérou Čajkovského baletu Luskáčik v historickej budove, v Česku sa v programe objavila obľúbená Tosca, ktorú náš operný dom 17. júna derniérou stiahol z repertoáru.
Kým u nás tandem Jolana Fogašová – Miroslav Dvorský už v titulných roliach neobjaví, tak v Prahe patria, minimálne, čo sa potlesku týka, medzi veľké hviezdy. Účelom dnešného článku však nebude len o tom hovoriť, kto je aká hviezda, ale predovšetkým v globále porovnať dve odlišné inscenácie.
Sály operných domov: Státní opera Praha / Opera Slovenského národného divadla, Bratislava
Každý, kto niekedy sedel v sále Státní opery Praha, musí vnímať jej veľkoleposť, grandióznosť. Napriek tomu, že je to budova o veľa desaťročí staršia, tak v interiéri pôsobí oveľa veľkolepejšie. Mám tým na mysli predovšetkým interiér sály opery. Je to obdivuhodne veľký a rozsiahly priestor, ktorého grandióznosť si uvedomíte, až keď ste práve uprostred neho, žiadne fotografie to nedokážu vyjadriť. Samotná sála odetá do červeno-zlatých farieb vyzerá z estetického hľadiska ľúbezne a v porovnaní s ňou sú naše operné domy (vrátane nového) príliš nevýrazné. Naopak však, v niektorých detailoch (orchester, prístup k miestam na sedenie) vedie Bratislava (nová budova). V globále je však výrazne lepšia Státní opera.
Správanie divákov: Multi-národná zmes (Praha) / rakúsko-slovenské osadenstvo (Bratislava)
Ach, stará dobrá kultivovaná Bratislava! Bratislavské publikum, hoci často s veľkými prehreškami, je čo sa týka diváckej etiky oveľa kultivovanejšie a slušnejšie než to, čo som mal možnosť vidieť v Prahe. Počas piatku som v opere začul ruštinu, britskú angličtinu, nemčinu i slovenčinu. Bohužiaľ však, čo krajina to iní mrav. Ruskí diváci (ktorých som mal možnosť vidieť) prišli v rifliach a kockovanej farebnej košeli, britské diváčky sa rozprávali a ani tí domáci neboli najslušnejší. Opäť sa mi potvrdilo, že nemecky hovoriace publikum si zachováva najvyššiu mieru slušnosti.
Vrcholom pražského nevkusu boli tri momenty:
Tri záblesky z fotoaparátu počas prvého dejstva (!)
Mladý muž sediaci v prvom rade, ktorý napriek varovaniu a upozorneniu nahrával prvé dejstvo na mobilný telefón a fotografoval
Zazvonenie mobilného telefónu
V prípade dvojky som sám zakročil a upozornil uvádzačky (výsledok mi zostal neznámy, ale mladý „vhodne oblečený“ muž so zrkadlovkou na krku sa upokojil), ale ostatné momenty silno ovplyvnili môj dojem. Ani jeden z prvých dvoch momentov, o ktorých som vyššie písal, som v Bratislave nikdy nezažil (až na jednu výnimku, ktorá sa dá ospravedlniť). Preto musím konštatovať, že bratislavská opera by tú českú mohla „učiť“ čo sa týka diváckej etiky. Áno, môžete si hovoriť, že to je individuálnou vecou každého jedného diváka, ale občas by exemplárne potrestať nezaskočilo. Netuším však či Jolana Fogašová a Miroslav Dvorský chceli byť nakrútení a visieť niekde na Youtube.
Scéna: Milan Ferenčík (Bratislava) / Josef Svoboda (Praha)
Martin Leginus, riaditeľ Státní opery hovorí v poslednom vydaní časopisu Národní divadlo o potrebe zmodernizovania niektorých opier po technickej (scénickej) stránke. Snáď tým má na mysli aj Toscu, ktorá to veľmi potrebuje. Práve tu sa ukazuje majstrovstvo "bratislavského" Milana Ferenčíka, ktorého scéna pre Pucciniho veristickú operu mieša (z môjho pohľadu) moderné s historickým. Moderné v poňatí a vo využití priestoru a historické v dôraze na obdobie, z ktorého opera pochádza.
To však v prípade Josefa Svobodu a jeho scény neplatí. Už dlho som nevidel tak nešťastne využitý priestor. Ten je veľký, avšak jednotlivé rekvizity sú v ňom tak nešťastne umiestnené, že celý dej sa odohráva prakticky na proscéniu a záver prvého dejstva (majestátne Te Deum) sa mení na takú malú „modlitbičku“. Aj spomínané rekvizity (nesúce sa v duchu geometrických tvarov) už výrazne ohlodal zub času. Scéna v prvom, druhom i v konečnom treťom dejstve, pôsobí priveľmi archaicky. Slovenské národné divadlo je v tomto o kus pred Státní operou, fotografiu scény z druhého dejstva bratislavskej Toscy vidíte nižšie.
Scarpia: Jiří Sulženko (Praha), Michele Kalmandi, František Ďuriač, Sergej Tolstov (Bratislava)
Postava Scarpiu je asi tou najdesivejšou, najhoršou, najnegatívnejšou postavou v dejinách opery a je jeho jednanie v druhom dejstve je odpoveďou na to, prečo je Pucciniho Tosca považovana za operu veristickú (vo voľnom a určite nie presnom preklade naturalistickú). Zvládnutie Scarpiu nespočíva len v dobrej hlasovej dispozícii, ale aj v schopnosti stvárnenia takto záporného charakteru skrz výrazové prvky mimiky. Jiří Sulženko (na obrázku nižšie) má krásny barytón a snaživo sa snaží byť Scarpiom, no chýba mu niečo z bratislavských predstaviteľov. Šarm Michele Kalmandiho (tzv. psychopatický „svätuškár), sila budiaca rešpekt Sergeja Tolstova (vidíte na ňom, že by mohol byť Scarpiom) či úlisnosť Františka Ďuriača. Najlepším Scarpiom pre mňa zostáva Kalmandi, hlasovo i výrazovo, ale ani Jiří Sulženko nie je zlý. Len som mu, jednoducho, jeho postavu príliš neveril.
Režíjný prístup: Miroslav Fischer (Bratislava) / Martin Otava (Praha)
Nemôžem upierať obom režisérom snahu predstaviť Toscu po svojom, ale minimálne v druhom prípade to v niektorých momentoch budilo oprávnené rozpaky. Priestorovo obmedzená pražská scéna znemožnila v prvom dejstve pohyb Caravadossimu, ktorý tak časť dejstva presedel na lavičke. Horšie to však bolo v treťom dejstve, pred známou áriou E lucevan le stelle. Kým Miroslav Fischer túto časť predstavil spôsobom, že nechal okolo žalárnika prechádzať odsúdených na smrť, čím ukázal, že Caravadossi je len jednou z mnohých obetí a teda vlastne nikým, tak Martin Otava nechal niekoľko minút postávať na javisku žalárnika s kňazom. Problém spočíva v tom, že ani jeden z nich nemali čo robiť, chodili do kruhu a ten moment blížiacej sa smrti prenesený na diváka sa nedostavil. A stačilo málo. Nechať tých ľudí, odsúdencov, aspoň prechádzať okolo. Takto tam postavy len na javisku stáli a nijako ten dej neposúvali.
A aby toho nebolo málo, slávnu pieseň malého pastierika z úplného úvodu tretieho dejstva, nespieval malý chlapec, ako to býva zvykom, ale dáma v pokročilejšom (v porovnaní s chlapcom) veku. Možno aj o tomto Martin Leginus hovoril, keď tvrdil, že v Prahe chýbajú operní speváci.
Zatiaľ sa zdá, že na celej čiare vyhráva Bratislava, ale chcel by som to uviesť na pravú mieru. Sú totiž minimálne tri dôvody, ktoré zvyšujú pražskej inscenácii výrazne kredit.
Osoba dirigenta Tomáša Braunera
Napriek tomu, že má iba 35 rokov a patrí teda ku tej mladšej generácii, je obdivuhodne istý. Toscu má bravúrne naštudovanú a z toho, čo som mal možnosť vidieť, je to opera jeho srdcu určite blízka. Priznám sa, že som už dlho nevidel tak príjemný výkon u človeka s dirigentskou paličkou. Často sa na nich zabúda, pretože to nie sú tie hviezdy na javisku, ale skúste si niekedy profesionálne skĺbiť hudbu a text bez nejakej formy dirigenta! Tomáš Brauner je rozhodne jednou z hviezd Toscy a Arturo Toscanini by so mnou dúfam aspoň v niečom málo súhlasil.
Miroslav Dvorský a Jolana Fogašová
Dôvod číslo dva prečo vidieť pražskú Toscu sú títo dvaja operní speváci. Z môjho pohľadu je to najlepšia slovenská dvojica, akú aktuálne máme. Sú neuveriteľne zohratí, veríte im to, čo spievajú, nespúšťate z nich oči. Hlasovo sú obaja veľmi krásni a aj po hudobnej stránke sa k sebe veľmi hodia, keďže medzi sebou nijako „nebojujú“. To, čo niekedy vídam, teda hlasovú rozdielnosť a z toho vyplývajúcu disharmonickosť, v prípade tejto dvojice nikdy nevidím. Veľké plus a možno aj výzva k Opere SND, aby si ich udržala pod svojimi krídlami čo najdlhšie a nenechala im možnosť uletieť, ako sa to stalo veľakrát predtým s umelcami, ktorí teraz nášmu domu, ako sa ukazuje pri novších operách, veľmi chýbajú.
Tosca žije
Kým bratislavská Opera SND Toscu z repertoáru stiahla, tak Praha ju tu stále má. Celých štrnásť rokov už. Čas sa na nej v niektorých smeroch podpísal, ale viac než slušná návštevnosť dokazuje, že aj po štrnástich rokoch si Pucciniho dielo dokáže nájsť svojich divákov. Áno, mnohí z nich sú cudzokrajní, ale Prahe sa podarilo javisko beztak zaplniť oveľa viac než sa to podarilo v prípade Toscy Bratislave. Je určite lepšie spievať pre plné publikum, než pre pár nadšencov. To, že Tosca ešte aspoň v Prahe žije je nádejou, že raz ožije aj u nás, v Bratislave.
Hoci pražskú Toscu považujem objektívne i subjektívne za o niečo slabšiu než slovenskú, tak neľutujem, ani jediný cent za lístok. Sedieť v Státní opere na milovanej opere, hoci trochu "inej", je niečo, čo musíte zažiť. Je to zážitok na celý život.
foto: stavbaweb.dumabyt.cz, operaplus.cz, snd.sk, tomasbrauner.com, narodni-divadlo.cz
