V januári tohto roku uplynulo 170 rokov od prvého vydania Havrana od Edgara Allana Poea. Táto epická báseň o polnočnej návšteve havrana u ťažko skúšaného muža, ktorému sa cnie za svojou láskou Lenorou, sa odvtedy stala predmetom najrôznejších adaptácii, paródii a spracovaní, zavše menujme aspoň filmovú adaptáciu z roku 1963 v hlavnej úlohe s Vincentom Priceom, legendou hororu 20. storočia.
Podobne ako aj v prípade iných veľkých diel svetovej literatúry i za príbehom Havrana sa ukrýva ešte jeden príbeh a to príbeh muža, ktorý toto zviera stvoril – Edgara Allana Poea. Bol on azda v skutočnosti tým, kto pokladal havranovi otázky, na ktoré sa dočkal len jedinej odpovedi, „nevermore“, teda v preklade „nikdy viac?“ Bola azda ona Lenora Poeovou láskou?
Záhon plný červených ruží
Kto bola v skutočnosti Lenora, za ktorou trúchlil mladík? Nemohla to byť jeho žena Virginia, ktorá v tom čase ešte žila, rovnako tak ani jeho milá Elmira Roysterová. Ako najpravdepodobnejšie sa javí, že Lenorou bola istá Jane Stanardová, ktorú Poe označil za „prvý čistý ideál lásky mojej duše.“ Okrem Havrana jej venoval i známu báseň „To Helen“ (Helene), kde ospevoval jej ženskú krásu.
Treba objektívne poznamenať, že Poe sa k tomu, že Lenorou bola skutočne Jane nikdy priamo nepriznal (čo vzhľadom na svoj stav ani nemohol), no vyplýva to z poznámky, ktorú napísal na okraj jedného zo súkromných výtlačkov. Tu rozpísal svoj postup, ako z mena Jane vytvoril meno Lenora. To neskôr použil aj v ďalšej básni s rovnomenným názvom, ktorý sa zaoberal smrťou mladej ženy výnimočnej krásy.
Taká bola aj Poeova Jane. V čase, keď ju spoznal bol ešte len na prahu puberty. Jane bola matkou jeho spolužiaka v škole. Edgar ju prvýkrát uvidel údajne v záhone plnom červených ruží a bola z toho láska na prvý pohľad. Jane bola dobrosrdečnou, láskyplnou a veľmi atraktívnou ženou a Poe u nej často nachádzal útočisko v čase, kedy sa doma necítil najlepšie. Často jej predčítal zo svojich básní, ktoré napísal a radoval sa z jej spoločnosti.
Vyčerpanie zo šialenstva
V čase Poeovho života bol výskum depresie ešte len v samotných počiatkoch a nemocničná liečba v tom čase pozostávala, okrem iného, i z ľadových kúpeľov alebo z púšťania žilou. Bola to však stále trochu tabuizovaná choroba a veľa príslušníkov stredných tried nechávalo svojich príbuzných radšej doma, v izolácii. Verili, že depresiu vyliečia tým, že chorého ponechajú v uzavretej izbe, bez prístupu hluku, svetla či iných vecí, ktoré by ho mohli rozptýliť.
To bol aj prípad Jane Stanardovej, u ktorej sa choroba naplno prejavila pár mesiacov po tom, čo sa spoznala s Edgarom. Poe ju počas jej najhorších stavov skoro ani nenavštevoval a napokon zomrela nedlho potom, ako 31-ročná (niektoré pramene uvádzajú 28-ročná), na to, čo vtedajšia medicína označila za „vyčerpanie zo šialenstva.“ Skutočná príčina Poeovej milovanej Jane mohla tkvieť v nádore na mozgu.
Keď Jane zomrela, tak mal Poe len pätnásť rokov a smrť jeho prvej lásky ho silno zasiahla. Ochorel a na krátky čas sám upadol do depresii. Veľa plakal, častokrát navštevoval jej hrob, niekoľko týždňov žil akoby v tranze a zo spánku ho budili hrozné nočné mory. Ani keď sa z najhoršieho dostal, tak na svoju Jane úplne nezabudol a pravidelne navštevoval jej hrob. Dokonca ju „predstavil“ aj svojej snúbenici (a neskoršej manželke) Virginii.
Celoživotný ideál
„Neexistovala chvíľa, kedy by Poe nebol do niekoho zamilovaný,“ napísal s odstupom času jeho priateľ John Mackienzie. Každá z nasledujúcich žien bola pre Poea odozvou jeho prvej tínedžerskej lásky Jane. Nech sa dialo čokoľvek, nech bol s kýmkoľvek, stále chodil rozjímať na jej hrob a vlastnil dokonca aj jej portrét. Aj niektoré básne s odstupom desaťročí sa zdajú byť (či dokonca aj sú, čo je aj príklad Lenory) odozvou jeho Jane.
Poe sám hovoril, že jednu zo svojich najslávnejší básní s názvom To Helen (Helene) napísal ešte ako štrnásťročný a to v reakcii na lásku, ktorou zahorel voči Jane. Kritici to síce dnes spochybňujú, no i toto jeho vyhlásenie demonštruje, aké silné pocity prechovával voči žene, ktorá za určitých okolností mohla byť dokonca jeho matkou. Z toho, čo vieme, Jane Edgara považovala za niečo ako svojho ďalšieho syna.
Pravdepodobne teda nič netušila o jeho pocitoch a, pochopiteľne, nevidela ani to, čo nasledovalo po jej smrti. Z jej odchodu sa spamätával celý rok, než kým znova zahorel láskou k inej žene, Elmire Roysterovej (často mylne považovaná za Lenoru v Havranovi), čo bola azda najdlhšia milostná askéza v jeho živote, ktorý bol inak zasvätený ženám, písaniu a alkoholu.
Autobiografický Havran?
Literárni historici nepopierajú to, že Poeove básne mali (niektoré viac, iné zas menej) autobiografický charakter a vychádzali z udalostí v básnikovom živote. Tak môžeme hľadieť práve aj na Havrana. On je sám ten muž, ktorých trúchli za milovanou ženou, ktorá mu zomrela a ktorú už nikdy neuvidí. Že to tak nejako môže byť potvrdzuje aj sám Poe priznaním, že rozprávačom v básni nie je nejaký starý muž, ale mladík.
Mladík, ktorý od havrana počuje len jediné, Nevermore.
Hlavná fotka: wikipedia.org
