X+Ladislav Chudík
Keď sa pred 89 rokmi, 27. mája 1924, vypýtal na svet malý Ladislav, tak málokto by tušil, že na svet prichádza muž, ktorý ovplyvní toľko generácii. Je priam nemožné zhrnúť celý život Ladislava Chudíka do niektorých riadkov a viet, keďže je toho toľko. Ocenení, nezabudnuteľných vystúpení, toľko radosti, ktorú dodal generáciám divákov, ktoré prostredníctvom rozličných postáv kultúrne vychoval a ktorí dospievali spolu s ním.
Ladislav Chudík je mužom, ktorý stál na počiatku (po)vojnového slovenského divadelníctva v Slovenskom národnom divadle, a to v čase, kedy sa nielenže vytváralo ideové a dramaturgické smerovanie činohry, ale aj v čase, keď tu pôsobili napríklad František Dibarbora, Viliam Záborský, František Zvarík či Július Pántik. Keď ho na začiatku roku 1944 do SND prijímali, nikto by zrejme netušil, že práve tento herec bude ešte o 70 rokov na to čiperne behať po javisku. A zároveň pôsobiť divákom takú radosť.
Ladislav Chudík stvárnil i množstvo zaujímavých rolí nielen v divadle, ale aj vo filme. V priebehu desiatok rokov sa nezmazateľne vryl do pamäte televíznych divákov. Tí skôr narodení si ho budú pamätať ako primára Sovu z legendárnej Nemocnice na kraji mesta či ako Dabača zo známeho filmu Kapitán Dabač Paľa Bielika. Na film však nezanevrel ani o desiatky rokov na to, v roku 2009 si zahral v Kawasakiho ružiach, ktoré Chudíkovi vyniesli Českého leva. Zatiaľ posledná úloha pred kamerami sa datuje do tohto roku, kedy sa objavil v projekte Tomáša Magnuska, Stopy života.
V priebehu dlhých desiatok rokov obdržal viacero významných ocenení. Je vôbec prvým laureátom Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo, ktorú obdržal ešte v roku 1999. Vo vitríne má aj ocenenia z OTO, Krištáľového krídla, Ceny mesta Bratislavy a mnohé ďalšie. To najväčšie ocenenie mu však dávajú samotní diváci. Tí ho môžu naďalej obdivovať v predstavení Slovenského národného divadla, Tančiareň, v ktorej vytvoril menšiu, no za to významnú postavu staršieho pána, ktorý sa stará o tento tanečný lokál.
Maestrovi Chudíkovi by som rád zaželal veľa zdravia, veľa síl, ale predovšetkým veľa optimizmu. Myslím, že budem písať za viacerých, keď napíšem, že keď ho pozorujem v Tančiarni, ako na začiatku pripravuje tanečný lokál pre jeho návštevníkov, tak ma napĺňa veľký obdiv k tomuto pánovi, za to, čo všetko dokázal a za to, čo dokáže. A občas sa aj pristihnem, že sa mi tlačia slzy do očí. Napriek pokročilému veku a zdravotným problémom, ktorého v posledných rokoch limitovali, je tá pozitívna energia, ktorá od neho prúdi do celej sály stále veľmi silná. A myslím, že aj diváci to cítia. Bolo by dozaista trúfalé a nevďačné voči ostatným tvrdiť, že záverečný potlesk v Tančiarni patrí predovšetkým pánovi Chudíkovi, ale bolo by mylné sa domnievať, že ten potlesk nie je vyjadrením vďaky, že tu opäť bol a že opäť rozdával túto pozitívnu energiu.
Ešte raz, všetko najlepšie! A klobúk dolu!
