Časy, kedy sa slovenskými dejinami dvadsiateho storočia pretancovávali Zuzana Kanócz či Helena Krajčiová sú, minimálne nateraz, minulosťou, čím sa otvorila príležitosť pre ďalšie herečky. Namiesto Zuzany Kanócz sa v alternácii s Evou Sakálovou objavuje mladá Paula Staroňová Bakoš, študentka VŠMU, a Helenu Krajčiovú "nahradzuje" Barbora Švidraňová. Aj tá má však najnovšie alternáciu – a to v podobe, podobne ako v prípade Pauly, poslucháčky VŠMU, sympatickej Jany Kovalčíkovej, ktorú niektorí diváci môžu poznať aj ako Romanu z divácky obľúbeného seriálu Panelák.
Jana Kovalčíková sa na doskách Činohry SND nejaký čas pohybuje – okrem Tančiarne ju môžu diváci vidieť aj v inscenáciách Veľa kriku pre nič (postava Ursuly), Bratia Karamazovci (Smradľavá) a objaví sa v chystanej inscenácii skvelého rakúskeho dramatika Johanna Nepomuka Nestroya, Pán Mimo, ktorej premiéra je naplánovaná na koniec januára. Výrazné postavy stvárnila aj v rámci Divadla Lab VŠMU, kde sa predstavila napríklad v postave Macduffa vo výborne spracovanom prevedení Shakespearovej tragédie Macbeth (kde ako žena hrala dominantnú mužskú postavu!) a nechýbala ani v zaujímavej inscenácii Zachráň si svojho Afričana, ktorej význam šiel za hranice tradičných inscenácii.
Rola v Tančiarni patrí možno medzi menšie, no ukrýva v sebe veľké posolstvo. Jana Kovalčíková totiž stelesňuje trochu nemotornú Popolušku, ktorej nešikovnosť síce dokáže rozosmiať, ale veľakrát je to taký smiech cez slzy. Jej postava je často opustená, nikto si ju príliš nevšíma, vyčleňujú ju z kolektívu a sedí pri stole sama. Jej veľké dioptrické okuliare trochu zakrývajú jej nespornú krásu, no to, že v nej niečo je, si napokon všimne aj Vladimír Kobielsky, ktorý dovtedy nedovidel ďalej než na špičku svojho nosa. Jana Kovalčíková napokon odchádza ako prišla, sama, bez muža, bez partnera, opustená. Jej pomyselnú zabudnutú topánočku žiadny princ nenájde.
Keď pred vyše desiatimi rokmi Ivana Kuxová a Ondrej Kovaľ do Tančiarne nastupovali, boli to podobne ako Jana Kovalčíková či Paula Staroňová Bakoš „len“ poslucháči VŠMU. Práve vďaka tomuto predstaveniu získala Ivana Kuxová ocenenie Dosky za objav sezóny a práve aj vďaka jej „stepujúcej“ spolupráci s Ondrejom Kovaľom sa Tančiareň stala tou najlepšou (i najlepšie zrežírovanou) inscenáciou. Aj nové herečky majú všetky predpoklady na to, aby ten najhlasnejší záverečný potlesk patril im. Ich postavy sú dobre psychologicky vykreslené a majú teda divákom čo povedať. Nielen pohybom, ale aj prostredníctvom obyčajného pohľadu, ktorý niekedy povie viac než tisíce slov.
