V umení je populárne a skoro až bežné spochybňovať aj to, čo deväťdesiatdeväť percent ľudí považuje za platné. O Williamovi Shakespearovi sa preto občas môžete dočítať, že bol ženou alebo aj to, že vlastne ani neexistoval. Aj Charlotte Brontëovej chvíľu trvalo vysvetliť, že mužský pseudonym Currer Bell, pod ktorým vydala Jane Eyrovú, skutočne patrí nej a nie nejakému mužovi alebo jej kamarátke z aristokratických kruhov.
Asi žiadna iná „záhada“ v oblasti výtvarného umenia nie je tak populárna ako to, kto sa nachádza na diele Leonarda Da Vinciho Mona Líza. Hoci v odborných kruhoch panuje z veľmi veľkej časti presvedčenie, že to bola Liza Gherardiniová, pred pár rokmi prišiel Silvano Vincenti, prezident talianskej komisie pre kultúrne dedičstvo s tvrdením, že na obraze je v skutočnosti Gian Giacomo Caprotti, milenec Leonarda Da Vinciho. Opiera sa o to, že v jej/jeho očiach, sa údajne nachádza písmeno „S“.
Kto bol však vlastne ten Gian Giacomo Caprotti?
Malý Satan
Da Vinci a Gian Giacomo Caprotti da Oreno sa spoznali ešte v čase, kedy mal Giacomo len desať rokov. Bol synom obuvníka a prezývali mu „Salai“ (preto aj v niektorých publikáciách sa o ňom dočítate ako o Andreovi Salaiovi), čo znamenalo „malý Satan“ alebo „diabol“. Táto jeho prezývka sa ním niesla počas celého života a úzko súviselo s tým, aký bol – vreckovým zlodejom, ktorý sa nezastavil pred ničím.
Z Da Vinciho poznámok napríklad vieme to, že mu kradol peniaze, topánky, oblečenie a veľa ďalšieho. Napriek všetkému zlému, čo mu robil, ho mal však Da Vinci rád. Do jeho nudného, rutinného života vniesol zmenu a smiech. Aj Giacomo prechovával ku veľkému umelcovi určitý druh rešpektu a stál pri ňom desaťročia. Najprv ako jeho adoptívny syn, neskôr ako model a údajný milenec.
Salai ani v dospelosti nestratil nič zo svojej divokosti, neskrotnosti a nespútanosti. Na jednej strane bol Leonardovi skoro až bezvýhradne oddaný, na stranu druhú potajme rozpredával niektoré jeho maľby. Da Vinci sa ho pokúšal naučiť maľovať, no v Salaiovi bolo primálo talentu a väčšinu jeho diel musel napokon či už prerábať alebo aj dokončovať sám Da Vinci.
Mona Líza
Azda najznámejším Salaiovým obrazom je Monna Vanna, ktorý býva označovaný za komicko-erotickú verziu slávnej Mona Lízy. Podľa dávnejších talianskych výskumov a aj podľa Silvana Vincentiho, však aj práve toto najznámejšie Da Vinciho dielo je úzko späté so samotným Salaiom a to v tom, že on bol jeho modelom. Nahrávajú tomu údajne čiastočne aj samotní teoretici umenia, ktorý Monu Lízu považujú za obraz abstraktnej a nie konkrétnej krásy.
To, čo začalo ako portrét Lisy Gherardiniovej, manželky významného florentského obchodníka, sa v priebehu rokov, zmenilo na portrét milovaného muža, chránenca a, ako Da Vinci možno veril, i nasledovníka. Má to dokazovať nielen zvláštny tvar jeho úst, ale aj veľká podobnosť obrazov Mona Lisy a Svätého Johna Baptistu, kde ako model preukázateľne stál Salai. Ako je známe, tak Da Vinciho ho využil aj pri iných obrazoch.
Teórii Vincentiho a ďalších však príliš neprospieva fakt, že sa nezachovali verné zobrazenia Salaiovho výzoru a teda vlastne ani nevieme, ako v skutočnosti vyzeral a či bol vôbec podobný Baptistovi, respektíve i Mona Líze na obraze. Da Vinci totiž, laicky povedané, „falšoval“ obrazy tak, aby nie vždy verne reprezentovali skutočnosť, z ktorej vychádzali. A to bol, ako aj upozorňujú historici, dôvod, prečo vyzerá Mona Líza tak zaujímavo.
Malý obyčajný portrét
Bol to práve Salai, do ktorého rúk sa po smrti Da Vinciho dostala Mona Líza. Bolo a je to prekvapujúce, keďže Leonardo vo svojej poslednej vôli všetko odkázal svojmu ďalšiemu študentovi Francescovi Melzimu, ktorého považoval za adoptívneho syna a videl v ňom aj veľmi talentovaného umelca. To, ako sa nielen Mona Líza, ale aj štrnásť ďalších malieb, dostalo do rúk Salaia nie je úplne jasné.
Veľa vecí nasvedčuje tomu, že Salai nezostal nič dlžný svojej povesti z mladosti a jednoducho si ich všetky privlastnil, nedbajúc námietkam Melziho. Minulosť nasvedčovala, že neuplynie dlhý čas a Mona Líza sa stratí zo Salaiovho dohľadu a to tým, že ju predá. Ešte kým Da Vinci žil, nebolo ničím neobvyklým, ak Salai speňažoval niektoré jeho menšie práce a celý zisk si ponechával. Tentoraz však, prekvapujúco, Monu Lízu nepredal.
Z dochovaných záznamov vieme, že s ním bola aj v čase jeho smrti v roku 1524, teda o päť rokov. Bol to obraz, ktorého si očividne veľmi cenil, keďže jeho hodnotu vo svojej záveti odhadol na 505 lír (cca 82.000 eur na dnešné pomery), čo bolo v tom čase na malý obyčajná portrét veľmi veľa. Monu Lízu zdedili Salaiove sestry a od nich sa obraz za dodnes nevyjasneného spôsobu neskôr vrátil do Francúzska.
Tomu, že by Salai mohol skutočne sedieť modelom pre Mona Lízu verí len málokto a ešte menej ľudí v kruhoch umenia. Nejestvujú pre to žiadne relevantné dôkazy a argumenty zástancov tejto teórie sú pomerne jednoducho spochybniteľné. Podobne ako však aj pri iných záhadách, vždy tu bude ono spojenie „čo ak?“, ktoré môže v konečnom dôsledku vyvrátiť jediný človek – ten je však mŕtvy už bezmála päťsto rokov.
