V živote každého (divadelného) diváka nastane moment, kedy jeho obľúbená inscenácia odíde do histórie. Po troch rokoch postihol derniérový osud inscenáciu, ktorá bola z môjho pohľadu tým najlepším, čo Činohra Slovenského národného divadla v posledných rokoch na svojich javiskách priniesla – August: Stratení v Oklahome. Hoci to azda nikdy nebola inscenácia, ktorá by, na rozdiel od niektorých komédií, lámala rekordy diváckej návštevnosti, tak jej každá repríza dokázala vnímavého diváka po emočnej stránke nesmierne silno zasiahnuť.
Dodnes spomínam, ako som August videl po prvýkrát v roku 2012 a po skončení som svojej spoločníčke povedal veľavravné „toto musím vidieť ešte raz“. Videl som ju dodnes päťkrát a ani raz som tie tri hodiny neľutoval. Ani keď som v sále sedel s teplotou a boľavou hlavou. Tracy Letts sa mi stal na dlhé mesiace sprievodcom života prostredníctvom svojich nezabudnuteľných replík. Často som parafrázoval Eliotov citát „život je veľmi dlhý“, často som si v duchu prehrával Beverlyho úvodný monológ, ktorý adresuje Johnne, často som sa v spomienkach vracal k inscenácií, ktorá ma vždy tak po emočnej stránke zasiahla.
Ako divák vám tento „emočný zásah“ nevysvetlím. Každý, kto však dovolil tejto hre, aby do neho prenikla ako šíp skrz brnenie spoločenskej necitlivosti vie, o čom píšem. Hra môže byť v očiach kritikov, recenzentov alebo novinárov dokonalá, ale ak sa taká nebude zdať samotnému divákovi, tak svoj cieľ z veľkej časti nesplnila. Ak Lettsovi dovolíte, aby si vás podmanil, pochopíte, prečo ako divák, novinár a koniec koncov aj čoskoro snáď i divadelný teoretik, vidím v August: Stratení v Oklahome tak kvalitnú a hodnotnú inscenáciu.
Bude na ňu spomínané, verím tomu, nielen ako na jednu zo životných úloh Emílie Vášáryovej, ale ako aj na dôkaz vzácnej symbiózy, kedy všetky jednotlivé časti (počínajúc hercami, cez réžiu, až po napríklad skvelú hudbu Petra Mankoveckého) do seba krásne zapadli a vytvorili tak koherentný a harmonický celok. V ňom sa bok po boku objavovali osobnosti z viacerých hereckých generácií. Veď, kto vie, možno Kristína Svarinská alebo Petra Vajdová prevezmú raz pomyselné žezlo po Emílií Vášáryovej a navlečú si červený župan, ktorý na sebe mala Violet Weston.
S Augustom zároveň odchádza inscenácia, ktorá bola v repertoári Činohry SND azda jediným zástupcom veľkých psychologických drám, dedičstvom dramatikov ako boli Tennessee Williams alebo Eugene O´Neill. Keďže túto sezónu môžeme označiť za akýsi návrat ku domácim koreňom (uskutoční sa premiéra až ôsmich drám slovenských autorov), tak určite nejaký čas potrvá, kým sa na javisko v SND vráti súčasná americká (psychologická) dráma podobná Lettsovej hre. Je to škoda, ale taká je už niekedy realita.
Zostáva jediné. Užiť si tie posledné dve reprízy a naposledy sa započúvať do Lettsových harmónií. Uplynú možno desaťročia dokým sa August: Stratení v Oklahome v nejakej profesionálnejšej podobe vráti na slovenské javiská. Dovtedy však budeme môcť niektorí už len spomínať na tri hodiny strávené v spoločnosti trinástich skvelých hercov a jednej skvelej inscenácie. Hoci sa snažím predstavenia väčšinou neodporúčať, tentoraz spravím výnimku. Príďte v stredu 19. novembra, verím tomu, že neoľutujete.
Lettsovmu textu, bratislavskej inscenácií a filmu, som venoval aj nemalý priestor na tomto blogu. Zavše vyberám aspoň tri blogy:
O problematike prekladu Lettsovho textu
Recenzia filmu August: Osage County
(Ne)recenzia inscenácie August: Stratení v Oklahome
Foto: Filip Vančo, 2011, www.snd.sk
