Nemám v úmysle písať čokoľvek o samotnej dráme, keďže každý kto aspoň trochu pozná estetiku a poetiku Elfriede Jelinek a jej rodinné pozadie, musel približne vedieť čo na neho čaká. Jelinek osobne hodnotím ako kvalitnú a zaujímavú dramaturgičku, ktorá sa, podobne ako napríklad Strindberg (nedávno som písal o bravúrnej Slečne Júlií v podaní hercov z Divadla Lab VŠMU) či Woolfová, zaraďuje k autorom a k autorkám, ktoré vytvárajú výrazné ženské hrdinky, ako je práve aj Nora, v ranom diele rakúskej autorky s názvom "Čo sa stalo, keď Nora opustila manžela".
V rámci medzinárodného festivalu Eurokontext, ktorý aktuálne hostí Slovenské národné divadlo v Bratislave, prinieslo pražské Národní divadlo do Bratislavy práve túto inscenáciu uznávanej a cenami ovenčenej autorky. Hoci Jelinek napísala túto drámu už pred desiatkami rokov (1979), stále je to moderná, svieža a témami pomerne aktuálna hra s typicky Jelinovsky špecifickým jazykom a výrazovými prostriedkami, ktoré sa odlišujú od, pre nás, zaužívaných divadelných konvencií. A v tom bol, ako sa včera ukázalo, neriešiteľný problém.
V priebehu predstavenia sa sála pomerne výrazne (výrazne v porovnaní s tým, ako to býva obvyklé) vyprázdnila a odišlo pár desiatok ľudí. Po polhodine by nebolo prestávky počas zmeny scény, kedy by sa niekto nezdvihol zo sedadla a veľkú sálu neopustil. Boli to mladí i starí, muži i ženy. Zopár ďalších skutočne spalo (narátal som dve dámy, jednu staršiu a jednu mladšiu) a ani ten zvyšok rozhodne na konci hercom búrlivé ovácie nepripravil. Elfriede Jelinek, jednoducho povedané, väčšinu nezaujala a úprimne pochybujem, že sa na ňu bude spomínať ako na vrchol činohernej časti tohtoročného Eurokontextu. Čo je však škoda.
Elfriede Jelinek, však, keď už nič iné, tak aspoň nastavila zrkadlo súčasného vkusu. Podobne ako na Brechtovi, kde na derniére bolo päť aj pol človeka alebo na nemenej "populárnej" Orestei, tak i na Jelinek sa podpísal ten zvláštny fenomén, ktorého korene pramenia v nedávnej minulosti. Väčšinový slovenský divák naučený a "namlsaný" zo súčasného repertoáru na slovenských scénach totiž pred začiatkom predstavenia očakával opätovne niečo konvenčné, jazykovo zrozumiteľné, kde by všetko dostal na pomyselnom striebornom podnose bez nutnosti hľadať niečo „za“. Toto Elfriede Jelinek nikdy nebola a dúfam, že ani nikdy nebude. Jej diela sú, áno, veľakrát bezpochyby interpretačne náročnejšie, psychologickejšie, zložitejšie na pozornosť a nepochybne významovo mnohovrstevnatejšie, ale nemá byť týmto predsa aj celé umenie?! Ani v prípade obrazu sa nepozeráme len na to, čo je na ňom, ale sledujeme aj to, čo stojí akoby „mimo“ neho.
Opätovne sa ukázalo, že slovenský divák nie je na Jelinek, postdramatické divadlo, absurdné divadlo alebo interpretačne progresívne inscenácie (Oresteia) naučený. Divadlo je u nás stále späté viac s fenoménom zábavy a oddychu, než umenia.Pre dôkaz nemusí chodiť ďaleko, stačí, sa pozrieť na operu, ktorá v európskom kontexte prosperuje aj vďaka rakúskym a nemeckým divákom, dobrému marketingu i vďaka Friedrichovi Haiderovi. Kto dal opere aspoň šancu?!
Ale ani v činohre to nie je o nič lepšie, ako ukázala aj Jelinek.Inscenovať u nás napríklad napríklad práve túto jej drámu by znamenalo, že na reprízy bude chodiť, tak 50 ľudí, pričom polovica z toho by boli umeleckí kritici, zanietení divadelníci, rodinní príslušníci, alebo priatelia hercov na scéne. Je to smutný fenomén, vďaka ktorému je aj slovenská divadelná scéna veľakrát nútená hľadať dramaturgické kompromisy a obsahovo a interpretačne priamočiarejšie hry. Nepochybne to má aj ekonomické dôvody, inscenovať Noru by bolo, po ekonomickej stránke, stratové. Celé je to však veľká škoda, pretože sa tak aj ako diváci ukracujeme o poznanie toho, čo v skutočnosti znamená súčasné a moderné divadlo.A to Jelinek bezpochyby je.
