X+Ilustračná fotografia
Písal sa rok 1890. Taliansko sa v tom čase nadchýnalo krásou Mascagniho opery Cavaleria rusticana (u nás známa ako Sedliacka česť), ktorá sa hrala prakticky všade. V tom čase bol Ruggiero Leoncavallo len veľmi málo známym skladateľom. Všetko sa však v priebehu dvoch rokov malo zmeniť. Leoncavalla Mascagniho Sedliacka česť veľmi intenzívne zasiahla – operný verizmus (melodráma s prvkami naturalizmu) zažíval obrovský rozmach a i v tom čase 33-ročný rodák z Neapolu túžil prispieť do tohto smeru niečím významným. Ale kde vziať ten správny námet?
Vtedy sa Leoncavallo rozpamätal na detstvo a na to, čoho bol svedkom pri návšteve komediantov, kedy principál (spoločne so svojim bratom) zavraždil v žiarlivosti vlastnú manželku i sluhu Leoncavallovcov, ktorý mal údajne pomer s touto jeho ženou. Taliansky skladateľ uvažoval veľmi správne – čo môže byť lepším námetom než krvavá vražda zo žiarlivosti, ktorá sa skutočne stala?! A preto vytvoril operu, do ktorého stredu umiestnil práve tragický príbeh komediantov a ich milostné šarvátky.
V roku 1892 sa v milánskom Teatro Dal Verme uskutočnila očakávaná premiéra Komediantov. Leoncavallo sa poistil a dirigentskú paličku zveril do rúk skúseného Artura Toscaniniho, toho istého, ktorý dirigoval 800-členný zbor na Verdiho pohrebe. Hoci Leoncavallovo dielo sa s pochopením odbornej kritiky príliš nestretlo, diváci boli nadšení. Deväť mesiacov po talianskej premiére došli Komedianti i do Prahy.
Leoncavallo nikdy nevytvoril nič lepšie, než práve Komediantov. Bol však veľkým hráčom v pozadí. S Puccinim zápasil o to, kto vytvorí lepšiu Bohému, čo viedlo ku škriepkam medzi Puccinim a Toscaninim. S talianskym operným skladateľom však Leoncavallo napriek pracovnej rivalite relatívne dobre vychádzal a bol práve tým, ktorý mu dodal libreto na krásnu Manon Lescaut, ktorá si získala obrovskú popularitu. Minimálne tak veľkú však dnes majú aj Leoncavalloví Komedianti, ktorý bývajú často uvádzaní spoločne s inou veristickou operou, práve tou, ktorá talianskeho majstra svojho času „prinútila“ vytvoriť svoje dielo – s Mascagniho Sedliackou česťou.
Keď ohrdnutý manžel a bývalý principál vyšiel po dlhých rokoch z väzenia nestačil sa diviť. Jeho životný príbeh, presnejšie jeho „temnejšia“ časť, sa stala verejne známou. Postava Cania bola totiž inšpirovaná práve ním. Zločin, ktorý sa odohrával len na oko na javisku, sa skutočne stal a on bol vrah! A tak sa jedna "obyčajná" vražda zo žiarlivosti navždy zapísala do dejín opery.
