Kdesi som čítal, že niet iného národa, ktorý viac nenávidí Rusko, než sú Poliaci. Poľsko-ruské vzťahy sú problematické minimálne od konca Druhej svetovej vojny a toto napätie zákonite presahuje aj do kultúry a umenia. Keď v roku 1993 starnúci poľský autor Slawomir Mrozek napísal hru s názvom láska na Kryme ako akúsi reflexiu pálčivých pocitov, ktoré desaťročia ako „nechcený“ autor pociťoval, nemohol tušiť, že keď o dvadsať rokov na to bude umierať vo francúzskom Nice, tak to bude s vedomím, že Láska na Kryme skutočne neexistuje, keďže je utlačená nenávisťou, túžbou po moci a kontrole.
Asi žiadna iná hra v súčasnom repertoáre bratislavských divadiel tak pravdivo a trpko nereflektuje udalosti posledných mesiacov ako Láska na Kryme, ktorú si ako vôbec prvú inscenáciu v sezóne zvolilo Divadlo Astorka Korzo ´90. Dôvody tejto voľby zostávajú nejasné, avšak trochu bolestnou pravdou zostáva, že prvé uvedenie inscenácie pred niekoľkými mesiacmi nebolo snahou narýchlo sa pokúsiť o reflexiu súčasnosti, ale dlhodobým plánom. Ako keby dramaturgia tušila, že skôr či neskôr sa niečo stane či sa musí stať.
Láska na Kryme podáva neutešený obraz o ruskej (ale dozaista nielen ruskej) mentalite tak, ako ju videl Mrozek. Ten strávil na území dnešného Ruska množstvo času, než sa stal, tak ako aj inde, vrátane Československa, nežiadúcim autorom a bol nútený emigrovať. Jeho kritické videnie sveta sa odrazilo aj pri Láske na Kryme, kde od inscenátorov vyžadoval, aby repliky nemenili. Každé slovo pre neho, podobne ako u niektorých renesančných autorov, bolo dôležité. Mrozek za každým slovom, ak to tak môžeme interpretovať, videl určitý problém, pravdu alebo prejav doby.
V jeho hre sa veľa odkazuje – v prvom dejstve situovanom do začiatku 20. storočia, sa veľa hovorí o Raňevskej, Lopachinovi, Višňovom sade, Lermontovovi a Čechovovi. Višňový sad, podobne ako Čechova, tu predznamenáva zmenu pomerov, ktorá skutočne o pár rokov prichádza. Atmosféra je však ešte typicky čechovovská, nič sa nedeje, všade naokolo je veľká horúčava, avšak, ako sa hovorí, niečo visí vo vzduchu. Ako keby tie dialógy o ničom mali už o pár chvíľ vystriedať rozhovory o niečom.
A tak to aj je. Druhé dejstvo je oveľa temnejšie, hoci sa odohráva len v obyčajnom krymskom rekreačnom stredisku. Hodnoty, ktoré ešte pred pár rokmi niečo znamenali, v tejto novej dobe už nemajú žiadnu váhu. Láska, dôvera, slušnosť sú len prázdnymi slovami, ktoré ešte v prvom dejstve postavy tak oduševnene prezentovali. Ľudia udávajú aj preto, že nie sú udaní, súložia len preto, aby nesúložili iní a z pomyselného pôvodného Višňového sadu nezostalo už vôbec nič. V treťom dejstve, v metaforicky priam postapokalyptickej súčasnosti, už len postavy spomínajú na staré časy a v temnote krymského nábrežia čakajú, no, vlastne asi už len na smrť.
Režisérovi Mariánovi Amslerovi sa i cez priestorové limity podarilo vďaka dobrému tímu preniesť niečo z Mrozkovho takzvaného realistického pesimizmu na divákov. Hoci jeho dielo je sčasti absurdné, netrpí tým samotná realita. Tá má v sebe niečo pesimistické, temné, nebezpečné, hnusné. Ernest Hemingway tvrdil, že žiadny text nie je zlý, pokiaľ je pravdivý. Mrozkov text je pravdivý. Hoci akoby naivne dúfal, že tá láska na Kryme kdesi skutočne je, no v skutočnosti sa tak ľahko nájsť sa nedá. Je dávno utlačená rinčaním zbraní a smrťou. Zostáva len dúfať, že sa raz do Višňového sadu s Raňevskou vrátime a budeme tam žiť šťastne.
Slawomir Mrozek: Láska na Kryme
Réžia: Marián Amsler
Preklad: Jozef Marušiak
Dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Sláva Solovic
Peter Sejkin.poručík cárskej armády Juraj Kemka
Tatiana, učiteľka ruskej literatúry Zuzana Porubjaková
Ivan Zachendrinskij, básník, nejasná persóna Peter Šimun
Čelcov, kupec Matej Landl
Čelcovová, jeho manželka Marta Sládečková / Anna Šišková
Wolf, železničný inžinier Marián Miezga
Lily, herečka Zuzana Konečná
Anastázia. slúžka Zuzana Kronerová
Zubatyj, proletársky básnik Marián Labuda ml.
Peťa, podnikateľ v súčasnosti Lukáš Latinák / Richard Autner, a. h.
Foto: Ctibor Bachratý
