X+Ilustračná fotografia
Keď som nedávno čítal zaujímavý blog o, citujem, „falošných tónoch na maturitnom koncerte“, tak som si uvedomil, že ten Orwell stvoril vlastne geniálne dielo. Dieťa ho bude vnímať ako príbeh o tom, ako zvieratá prebrali moc na farme, mladý človek ho bude sprostredkovane konfrontovať s vlastným kolektívnym vedomím o histórii svojho národa a starý muž na neho bude nazerať skrz prizmu vlastných životných skúseností a v postavách ako Napoleon či Boxer bude vnímať reálne žijúce postavy.
Keď sa vrátime ku tej maturite (myslím, že Orwell nie je predmetom niektorej témy), tak Orwell je priam ideálnym príkladom toho, že literatúra (respektíve aj iné umenia) nie je a nikdy nebude dokonale a stopercentne interpretovateľná. Ťažko bude učiteľ študentovi vyvracať to, že on v tomto diele vidí len príbeh o prasiatkach a psíkoch. Ono to tam skutočne nie je. Upozorňoval na to už, síce nepriamo, filozof Origenes, ktorý (hoc len vo Svätom písme) videl doslovný, alegorický, morálny i eschatologický význam. A tak to je svojim spôsobom s každým umením, predovšetkým s literatúrou. Dá sa vnímať doslovne i alegoricky. Zvieracia farma bude teda vždy pre niekoho „len“ príbehom o zvieratkách na farme (doslovný význam), iný v nej bude vidieť alegóriu o socializme či kapitalizme (alegorický význam), ďalší ako memento toho, ako by spoločnosť vyzerať nemala (morálny význam) a niektorí v tom možno uvidia dôkaz skazenosti pozemského sveta a dôvod na to obracať sa k tomu nadpozemskému, božskému (eschatologický význam).
Každé dielo podlieha interpretácii a každé dielo je teda pre čitateľa odlišné. Napríklad, ak sa v knihe píše o tom, že hlavná hrdinka má meter šesťdesiat, cop, červenú čelenku a ružové lodičky, tak každý si predstaví inú hlavnú hrdinku. Výzor hrdinky bude vždy subjektívny (teda závislý od predstavivosti čitateľa). A rozhodne by som nezatracoval aj také interpretácie, ktoré aj v zdanlivo jednoducho interpretovateľných postavách ako Leví kráľ či Dumbo sa snažia hľadať vyššie významy. Myslím, že v tom je tá krása diela, v tej možnosti odhaľovať významy. Obrazne povedané nútiť text, aby vydal pravdu o predmetoch svojho pozorovania. Dielo by sa nemalo uzavrieť tým, že sa zavŕši dej a čitateľ zavrie knihu, ale v tom, že objaví, čo je v tej knihe zaujímavé. Možno by ste sa divili, koľko krásy je napríklad v Madame Bovaryovej od G. Flauberta. Hoci jej obsah ma k smrti nudil, tak poznanie toho, čo sa ukrývalo za obsahom, ma núti nad tou knihou ďalej uvažovať.
Myslím, že učenie sa literatúry by nemalo pozostávať v tom, o čom dielo je, aký je jeho dej, aké sú jeho postavy, v diktovaní názorov jednej strany či, ako aj článok o falošných tónoch hovorí, v otázkach či postava bola šťastná či nešťastná. To sú všetko vágne a nejasné pojmy a otázky. Nehovoria o tom, o čom kniha je, ale o tom, o čom by podľa niektorých byť mala. Rovnako ako ja nevyvrátim vám, že projekt Claytona Cubbita nie je len lacná provokácia, rovnako tak ani učiteľ nevyvráti študentovi to, že vidí, napríklad, Jeana Valjeana z Bedárov ako zápornú postavu, pokiaľ, si to vie samozrejme obhájiť. Myslím, že študenti nečítajú nie preto, že nechcú (dobre, nechcú, ale je za tým aj viac), ale aj preto, že im len každý diktuje to, o čom dielo je, bez toho, aby im dal šancu si toto konfrontovať s vlastným vedomím a poznaním. Nie je krajšie zistiť, že kniha je super predtým, než vám to niekto povie?
