Operné tituly Antonia Vivaldiho nepatria medzi tie, po ktorých by operné domy často siahali. Napriek tomu, že ich skladateľ počas svojho života napísal bezmála päťdesiat (a sám tvrdil, že ich bolo ešte raz toľko), väčšieho úspechu sa dočkali azda len dve, možno tri. Žiadna z nich sa však popularitou ani len neblíži slávnym Verdiho alebo Pucciniho titulom.
Zabudnutý titul
Na doskách Opery Slovenského národného divadla bude deviateho marca vo svetovej premiére uvedená Vivaldiho doposiaľ nikdy neinscenovaná baroková opera Arsilda (celým názvom Arsilda, regina di Ponto) ktorú skladateľ napísal medzi svojimi prvými, ešte pred štyridsiatkou. V tom čase síce už patril medzi prominentných benátskych skladateľov, no so skladaním opier ešte nemal veľa skúseností.
História bola ku Arsilde pomerne krutá. Napriek tomu, že na premiére v lete v roku 1716 obrovský aplauz na konci naznačoval, že by sa opera mohla stať triumfálnym úspechom benátskeho skladateľa, dnes patrí k zabudnutým titulom, z ktorého zaznievajú nanajvýš parciálne časti na koncertoch. Aj z nich sa však dá poznať výnimočnosť, akú mal autorov rukopis.
Atypická baroková opera
Keď hovoríme o Arsilde, musíme zmieniť aj prvotnú inšpiráciu. Tú našiel skladateľ v súdobej benátskej maliarskej tvorbe. Na obrazoch, ktoré Vivaldiho ovplyvnili sa objavovala príroda ako tá najväčšia sila ovládajúca životy ľudí. Nie je pre to žiadnym prekvapením, že Vivaldi do svojej opery zakomponoval aj scénu lovu, ktorá sa odohráva v zelenom lese.
Vivaldiho operu nemôžeme označiť za typickú barokovú operu. Na jednu stranu síce obsahuje vtedajšie „ingredience“ ako boli populárne milostné intrigy či zámeny identity, na stranu druhú však Arsilda rázne vybočovala z rámca opier, keďže priamo neodkazovala k nejakej historickej udalosti alebo k mytologickej postave.
Boj s cenzormi
V čase kedy chcel Vivaldi uviesť svoju Arsildu charakterizoval benátsku hudobnú obec konzervatívny hudobný vkus a len veľmi neradi prijímali s otvorenou náručou pokrokové a netradične poňaté tituly, ako mala byť práve Arsilda. Hudobná dráma o žene, ktorá sa zamilovala do inej ženy, o ktorej si myslela, že je muž, sa cenzorom nepáčila.
Až po radikálnych škrtoch, ktoré zrejme zahrňovali odstránenie politických alebo náboženských alúzii, dostal Vivaldi konečne povolenie titul uviesť. S ročným oneskorením, než pôvodne plánoval. Opera mala premiéru v benátskom Sant´ Angele, ktoré v tom čase patrilo medzi hlavné hudobné centrá miestneho života.
Polozabudnutý Vivaldi
Sám skladateľ bol so svojim titulom napriek škrtom spokojný. Na Arsildu po kompozičnej stránke odkazoval i vo svojich neskorších dielach inštrumentálneho alebo vokálneho charakteru. A zrejme i sám očakával alebo aspoň dúfal, že obstojí v toku času podstatne lepšie, než sa napokon stalo.
Arsilda bola dlhú desiatky rokov považovaná za jeden iba z dvoch titulov, ktoré benátsky skladateľ napísal. Veľká časť jeho opusu bola až do dvadsiatych rokov minulého storočia väčšinovému publiku úplne neznáma. Až v druhej polovici dvadsiateho storočia došlo k postupnému objavovaniu Vivaldiho opier.
Dlh, ktorý však operné domy majú voči jednému z najväčších barokných majstrov je však stále obrovský. Uvedenie Arsildy tak aspoň čiastočne širšej diváckej obci pripomenie, že Antonio Vivaldi netvoril len skladby pre husle, ale aj tak veľké hudobno-dramatické celky ako boli opery.
