V roku 2008 prišiel americký National Cancer Institute (NSI) na prvý pohľad s prekvapujúcim tvrdením, že až v tretine filmov sa divák môže stretnúť s cigaretovým dymom. Výsledné číslo až tak prekvapujúce nebolo, keďže to bol výsledok niekoľko desaťročného vývoja, kedy boli cigarety propagované ako niečo, čo je viac „cool“, než „škodlivé“. Clark Gable, Spencer Tracy, John Wayne, Gary Cooper, Joan Crawford, tí všetci boli nielenže skvelými hercami, ale aj nemenej zdatnými propagátormi fajčenia. Klinec tomu zasadil spomínaný Wayne, ktorý pred niekoľko desiatkami rokov verejne vyhlásil, že mu cigarety zlepšili hlas. Zomrel na rakovinu pľúc. Barbara Stanwyck skončila podobne. V roku 1971 v USA zakázali reklamu na tabak, o 19 rokov na to tabakové spoločnosti súhlasili s obmedzením tejto skrytej reklamy vo filmoch. Ako však NSI ukázalo, ide to pomaly.
V priebehu posledných viac než tridsiatich rokov došlo k trom významným fajčiarským „excesom“ vo filmoch. Prvý prišiel ešte v roku 1980, kedy Richard Donner nechal investigatívnu novinárku Lois Lane fajčiť v druhom dieli Supermana. Nebolo by na tom nič zvláštne, lenže Lois slovo cigareta (respektíve meno istej značky) nespomenula počas štyridsiatich rokov, čo „pôsobila“ v komixe. Kritika sa ušla aj Jamesovi Cameronovi za to, že nechal DiCapria a Winslet fajčiť v Titaniku, čím spojil cigaretu s pocitmi rebélie a romantiky. A istú značku cigariet propagovali aj mimozemšťania v Muži v čiernom. Čo sa samotných hercov týka, tak tými najvášnivejšími fajčiarmi vo filmoch sú Ben Affleck, Samuele L. Jackson, Jude Law či Christopher Walken. Ženám kraľuje zrejme Keira Knightley.
Keď istá kalifornská spoločnosť analyzovala súčasné filmy vo vzťahu k tomu, ako sa stavajú k fajčeniu, tak dospela k zaujímavým zisteniam. V takmer vo všetkých veľkých filmov dneška, menovite Iron Man 3, Veľký Gatsby, 42 či predovšetkým očakávaný Mud, dochádza ku skrytej propagácii cigariet. A to formou zobrazovaného fajčenia či aspoň dymu. Aby som však bol objektívny, v porovnaní s tým, čo to bolo v minulosti, je to výrazný posun dopredu. Vtedy už cigaretový dym obkolesoval aj animované postavičky. V posledných rokoch dochádza k zmene a fajčenie už nie je prezentované ako vec, ktorá je „cool“, ale ako (škodlivá) prirodzená súčasť života. Anti-fajčiarskych posolstiev býva čoraz viac. Postava Violet Westonovej v Pullitzerom ocenenej inscenácii August: Osage Country Tracyho Lettsa hovorí správne, keď sa pýta: „A ty poznáš niekoho, kto musí fajčiť?“ Určite by sme podobných vyjadrení a posolstiev našli viacero. Ku anti-fajčiarskej lobby sa pridávajú aj distribútori a cenzori v USA, ktorí filmom dávajú vyšší rating (teda ich zneprístupňujú mladým) už aj na základe toho, nakoľko film zobrazuje fajčenie (je to skutočne jedno z minoritných kritérií). Tí, ktorí majú na to dohliadať si uvedomujú, že existuje silné prepojenie medzi fajčiacimi filmovými postavami a nefajčiacimi divákmi, čo dokazujú aj štúdie realizované množstvom rôznych organizácii po celom svete. Veď kto by nechcel byť ako John Wayne, rebel ako Jack Dawson v Titanicu či "in" ako Keira Knighley?
V USA existuje jeden dnes už legendárny citát Hamisha Maxwella, bývalého šéfa jednej veľkej tabakovej spoločnosti, ktorý predniesol ešte v roku 1983. Tu je:
„Fajčenie je vnímané ako niečo nemoderné, rovnako ako nezdravé. Musíme použiť všetky tvorivé prostriedky na to, aby sme tento deštruktívny trend zvrátili. Cítim sa povzbudený, keď idem do kina a vidím rastúci počet diel, v ktorých hlavná postava drží v rukách cigarety. To je v ostrom kontraste s tým, čo bolo len pred pár rokmi, kedy sa cigarety len zriedka objavili pred kamerou. Musíme naďalej využívať príležitosti, aby sa cigarety dostali na obrazovky a do rúk fajčiarov.“ |
Účelom dnešného článku sú dve základné veci. V skratke prezentovať históriu filmového fajčenia a zároveň položiť otázku, nakoľko dôležité je (ne)zobrazovanie fajčenia vo filmoch , v seriáloch a v ďalších umeleckých dielach. Bijú sa tu totiž dve tendencie. Prvá, „umelecká“, ktorá je založená na tom, že film (či iné médium) by mal spodobovať objektívnu skutočnosť takú aká je a k nej, či už to chceme či nie, patria aj cigarety. Druhá, „medicínska“, upozorňujúca na to, že zdravie je viac než nejaká filmová skutočnosť.
Viete, sám som bol kedysi fajčiar a sám si dnes ešte občas zapálim a priznám sa, keď vidím niekoho vo filme fajčiť, tak nepopieram, že na to začnem sám myslieť. Nechcem, aby tento blog vyznel ako anti-fajčiarska lobby, skôr je to len zamyslenie nad tým, či určité (nie všetky) postavy musia byť už v scenári charakterizované ako fajčiar. Či to nie je zbytočná skrytá reklama. Či azda, keď je niekto fajčiar, tak je to automaticky „coolovejšie“ a „mužnejšie“, než keď nie je?
ko d
