X+Sophia Loren
Detstvo Sophie bolo zložité. Narodila sa ako nemanželské dieťa, otec jej rodinu opustil a ona vojnu prežila ďaleko od svojho domova, v mestečku Pozzoli, kde žila u svojej starej mamy. Zlom v jej živote nastal v štrnástich rokoch, kedy sa prihlásila do sútaže krásy a hoci nevyhrala, tak svojim netradičným zjavom upútala mnohých. Režisér Mervyn LeRoy ju v sedemnástich obsadil do veľkolepého historického filmu Quo Vadis natočenom na motívy knihy Henryka Sienkewicza. Bok po boku s hercami ako Peter Ustinov, Robert Taylor, Elizabeth Taylor či Bud Spencer, získavala mladá Sophia prvé herecké skúsenosti.
Nasledovali ďalšie, tentoraz už hlavné role, Dve noci s Kleopatrou (1953) či filmové spracovanie Verdiho opery Aida (1953). Celosvetovú slávu jej však priniesla až spolupráca s talianskym neorealistom Vittoriom De Sicom (na obrázku spolu nižšie), s ktorým vytvorili viacero nezabudnuteľných úloh. Bol to práve Sica, ktorý naplno rozpoznal a využil Lorenin veľký herecký talent a schopnosť stvárniť najrôznejšie spektrum postáv – od typickej "buranskej" dedinčanky až po zrelú ženu s tragickým osudom. Loren sa stala známou pre svoju energickosť, typický taliansky temperament, zvodnosť a dráždivosť. Zo spolupráce so Sicom vznikli viaceré úspešné komédie ako Zlato Neapola (1954), Škoda, že je to taká potvora (1954) či tretí diel z obľúbenej trilógie o životných osudoch strážcu poriadku (v hlavnej roli so Sicom) s názvom Chlieb, láska a …. (1955).
Ako iba 25-ročnú ju Sica obsadil do filmového prepisu knihy talianskeho neorealistického spisovateľa Alberta Moraviu, Horalka (1960). A ako sa neskôr ukázalo, bola to jej životná rola. Loren tu stvárnila matku nútenú vyrovnávať sa s následkami vojny. Film sa dostal za hranice a jeho kvality, respektíve kvality samotnej Loren, ocenila Akadéma zlatou soškou Oscara a to za najlepší ženský herecký výkon. A čo naviac, v neanglickom filme, čo bolo na tú dobu netradičné. O desať rokov sa so svojim mentorom stretla znova, aby sa v Slnečniciach (1970) opäť raz vrátila do obdobia neorealizmu. Lorenino stvárnenie oddanej manželky Marcella Mastroianniho, jej veľkého hereckého partnera, bolo po zásluhe ocenené cenou Dávidovho Donatella. Loren opäť rozplakala celé Taliansko, tak ako sa jej to podarilo už veľakrát predtým.
(Sophia Loren v Horalke)
Loren sa stala nezabudnuteľnou aj vďaka ďalším úlohám. Veď kto by si ju nepamätal ako Adelinu z poviedkového filmu Včera dnes a zajtra (1963), kde sa neustálym plodením detí bránila väzeniu či ako energickú a prefíkanú Filumenu loviacu Marcella Mastoianniho v komédii Manželstvo po taliansky (1964) alebo ako manželku rovnomenného herca v komédii z gangsterského prostredia Gangsterova milenka (1975). Herecký repertoár nestarnúcej Sofie bol a stále aj je obdivuhodný – tvoria ho čisto komédialne role, no presvedčivá bola i v tých tragických.
(Sophia a Marcello)
Z posledných dvadsiatich rokov si ju diváci budú pamätať ako očarujúcu dámu v rokoch, ktorá si„zalaškuje“ s Walterom Matthauom v Daj si pohov, kamoš! 2 či ako matku v nie príliš podarenom muzikále Nine z roku 2009. V roku 1999 prišla Loren aj na Slovensko, kde bola hosťom na ArtFilme v Trančianskych Tepliciach. Diváci sa mohli tak na vlastné oči presvedčiť, že napriek vyššiemu veku Loren nestratila nič zo svojej krásy.
Zdroje obrázkov v článku (vzostupne od najvrchnejšieho)
nytimes.com
cineblog.it
gaiacichiama.it
svetlanabeauty.blogspot.com
fanpop.com
