Keď sa prvýkrát stretli, on mal tesne pred tridsiatkou. Nepatril medzi najlepších koncertných pianistov, no predsa ho Florence Fosterová Jenkinsová pozvala na uzavretý konkurz, keď hľadala svojho nového klaviristu. Cosme McMoon jej pozvanie prijal. Bolo to prekvapujúce. Na jednu stranu túžil po uznaní z hudobnej obce, na stranu druhú naivne predpokladal, že sa mu ho dostane vďaka spojeniu s najhoršou speváčkou všetkých čias.
Cosme McMoon hral na klavíri od útleho veku. Jeho prvou učiteľkou hry na klavíri bola jeho sesternica. Na hudobný nástroj nezanevrel ani po tom, čo sa ako desaťročný po revolúcii presťahoval s rodinou z Mexika do USA. Tu vyštudoval hru na klavíri na hudobnej škole a stal sa tým, čím celý život chcel – koncertným pianistom. Viac než jeho hra ho však preslávilo to, koho sprevádzal – Florence Fosterovú Jenkinsovú, údajne najhoršiu speváčku všetkých čias.
Byť jej klaviristom nebolo jednoduché. Znamenalo to posmešky i kritiku. Napriek tomu prišlo na uzavretý konkurz dvadsať pianistov. Jeden po druhom sa neúspešne uchádzali o miesto. Až prišiel Cosme McMoon. Napriek tomu, že mal v tom čase skoro tridsať rokov, vyzeral byť o desať rokov mladší.
Keď Florence po prvýkrát zaspievala, usmial sa, no neprepukol v smiech ako ostatní. Práve to, že si ako jediný z dvadsiatky adeptov dokázal zachovať kamennú tvár mu zaistilo nové miesto. I on však rýchlo porozumel, čo táto práca obnáša. „Cosme McMoon (…) nemá obdobu v celej histórii, pokiaľ ide o kontrolu tvárových svalov,“ písalo sa v jednej z mnohých štipľavých recenzii.
Cosme, v skutočnosti len priemerný klavirista, si na posmešky a kritiku po čase zvykol. V starnúcej „FloFo“ našiel blízku kamarátku. Energicky ju bránil pred kritikmi, povzbudzoval ju a písal a aranžoval pre ňu skladby. Každý rok za to od nej získal zlatú medailu. Stali sa nerozlučnou dvojicou, ktorí si napriek vekovému rozdielu rozumeli v pracovnom i súkromnom živote.
Cosme sa zamiloval do Florencinho hlasu. Keď počul krásny soprán opernej speváčky, nevedel doceniť jeho krásu. Cenou za spoluprácu s „FloFo“ bola pre neho strata hudobného sluchu. Údajne len jej spev vedel ešte vyčariť úsmev na jeho tvári. Keď jeho priateľka a mentorka zomrela, niečo zomrelo aj v Cosmovi. Po jej smrti sa snažil presadiť ako sólový koncertný pianista, no nebol úspešný.
Za klavír si sadal čoraz menej. Pracoval na všelijakých pozíciách. Bol porotcom na súťažiach v kulturistike, no pracoval aj vo verejných kúpeľoch. Zomrel vo veku 79 rokov, bezdetný a skoro zabudnutý. Štvrťstoročie po jeho smrti uviedlo Broadway v New Yorku hru Souvenir, o živote Florence Fosterovej-Jenkinsovej, kde sa objavil aj Cosme v úlohe jej klaviristu a priateľa.
„Veľa ľudí sa ju snažilo imitovať, ale nemalo to úspech. Dôvod bol ten, že ich úsilie nebolo tak úprimné, ako u Pani Jenkinsovej. Ona bola nenapodobiteľná,“ povedal o nej Cosme.
