Henri Bergson je dnes vnímaný ako ten, ktorý stál na počiatku úvah existencialistov ako Sartre, Camus či Kierkegaard. Už on začína uvažovať existencialisticky, keď hovorí, že život človeka je existencia. Túto existenciu vnímal ako úzkostnú, keďže bola ohraničená časom. Logicky sa teda pýtal, prečo sa má človek rodiť, keď aj tak musí zomrieť. Takéto otázky si neskôr kládli mnohí, vrátane všetkých spomínaných veľkých literátov ako Albert Camus či Jean Paul Sartre. Ich uvažovanie bolo teda v istom zmysle „negatívne“, hoci, podobne ako mnohí o on sa to snažil zľahčiť a dodať tak životu význam.
Mnohí majú dodnes Bergsona zafixovaného predovšetkým ako existencialistu a už pomenej sa upozorňuje na to, aké pekné ne-existencionalistické názory tento význačný filozof mal. Málo sa vie, že tento muž napísal knihu venovanú komickému (jednej z estetických kategórii) a ako obľuboval humor a smiech. Myslím, že Bergson mal pravdu, keď tvrdil, že človek uprostred neustálych každodenných povinností zabúda na to najdôležitejšie, smiech. Myslím, že mal pravdu, keď tvrdil, že človek potrebuje spánok, sny a smiech. A verím tomu, že neklamal, keď tvrdil, že smiech je pre život človeka prospešný.
Ak existencialisti chápali slobodu ako možnosť voľby, tak smiech je myslím tou správnou voľbou. Občas sa asi vážne zabúdame smiať. Popri tom všetkom naokolo možno ani nemáme dôvod. Myslím, že Bergsonov odkaz je však zrejmý – napriek tomu, že žijeme, aby sme raz zomreli, napriek tomu by sme mali žiť tak, aby ten náš život nebol len úzkostný, ale aj komický. Napriek všetkým tým povinnostiam by sme mali nájsť spôsob, ako niekedy „vypnúť“ a zasmiať sa. Je jedno, kedy, ako a kde. Nemyslím, že je na tom čokoľvek moralizujúce - keď už človek tak existenciálne zmýšľajúci ako Bergson nájde pozitívum v negatíve, je to dôkaz, že to až tak zlé byť nemusí. Že vždy je príležitosť sa zasmiať, hoci len sám na sebe. Na vlastnej hlúposti či nešťastí.
