X+Giaccomo Puccini
Na prelome dvadsiatky študoval Giaccomo Puccini na Milánskom konzervatóriu a býval a obýval malú manzardu spoločne s Pietrom Mascagnim (autorom slávnej Sedliackej cti). Obaja umelci, ktorí sa neskôr stali svetoznámymi, žili ako hrdinovia neskoršej Pucciniho opery, Bohéma - chudobne a biedne.
Veľakrát nemali čo do úst a tak sa z toho, čo by inak slúžilo na jedenie, stali neraz hudobné nástroje. Na notový zápis Wagnerovho Parsifala šetrili celé týždne. V mape Milána mali červenou bodkou označené miesta, kam nemohli ani len vkročiť, keďže tam na nich striehli tí, ktorým dlhovali peniaze. A takto postupne plynuli týždne a mesiace v živote dvoch 20-ročných mládencov, ktorí milovali hudbu a ... ženy.
Jedného dňa počas zimy Puccini spoznal prekrásnu mladú balerínu z miestneho divadla. Chcel na ňu spraviť dojem a tak ju pozval na večeru. Veľmi rýchlo si však uvedomil, že to celé akosi nedomyslel. Z čoho túto večeru zaplatiť? Jeho spolubývajúci, Pietro Mascagni na tom finančne nebol lepšie, požičať si nemal od koho a v ich skromnej mansarde nebolo nič, čo by sa dalo speňažiť. Až potom pozrel na seba a uzrel teplý kabát.
Vonku zúril mráz. Vietor nemilosrdne bičoval do jeho tváre, akoby ho odrádzal od činu, ku ktorému sa chystal. Napokon sa však odhodlal a svoj starý kabát odniesol do záložne. Dostal zaň síce len zopár lír, no stačilo mu to, aby tým zaplatil večeru. Či to stačilo aj na to, aby si vyslúžil bozk na záver (či niečo viac), o tom sa už historické záznamy nezmieňujú.
Každopádne, keď o približne štrnásť rokov na to pripravoval Murgerovu Bohému, jednu zo svojich najslávnejších opier, uvedomil si, že situácia jedného z hrdinovi, Collina, ktorý sa vzdáva kabáta v prospech Mimi, je veľmi podobná tej jeho. Do jeho árie v záverečnom obraze, „Vecchia zimarra", v ktorej sa Colline emotívne lúčil so svojim kamarátom, kabátom, umiestnil aj kus svojho vnútra.
O tom, že táto ária mala pre Pucciniho zvláštnu hodnotu, svedčí aj fakt, že ju do opery umiestnil napriek tomu, že z dramaturgického hľadiska predstavovala skôr krok späť a ani po hudobnej stránke nepredstavovala nič výnimočné. Pripomenula mu však čas spred dlhých rokov, kedy sa aj on rozlúčil so svojim milovaným kabátom, jedinou vecou, ktorú mal a ktorá mala hodnotu, aby spravil jednej krásnej slečne radosť. Mrzol Puccini i Colline. Obaja však pre správnu vec.
