Či už si to chceme či nechceme priznať, tak komédia ako filmový žáner upadá. Časy, kedy divákov po celom svete rozosmievali Laurel a Hardy, Bob Hope, bratia Marxovci či iní sú dávnou minulosťou a dobrých komédií v posledných desiatich rokoch je, ako sa hovorí, ako šafránu. Pokiaľ si odmyslíme všetky animovaný filmy, zostáva za posledné desaťročie z rýdzo-komédií, z môjho pohľadu, azda len Hangover trilógia, dvojka Clerksov, Death at a Funeral a zopár ďalších filmov.
Do slovenských kín sa koncom augusta dostal film, ktorý by za bežných okolností väčšinovému i menšinovému divákovi asi ušiel z radaru – Fakjú pán profesor. Predsa len, je to čisto nemecký (teda bez koprodukcie) film, teda výtvor národa, ktorý má na svedomí Rosamunde Pilcherovú a podobné „skvosty“. Ba čo viac, natočil ho 35-ročný Nemec Bora Dagtekin, pre ktorého to bol len druhý celovečerný film, pričom ten prvý, Turecky jednoducho a rýchlo, rozhodne nepatrí medzi to najlepšie, čo sa v Európe urodilo.
Fakjú pán profesor je však z iného súdka. Je to totiž prvý film po dlhých šiestich rokoch, ktorý prinútil Nemcov prísť do kina. Pýtate sa prečo? Lebo je to, aj na moje veľké počudovanie, veľmi podarená komédia. V dobách, kedy sa humor zvrtol na, zjednodušene povedané, prdenie a grganie, na sexuálne narážky a všelijaké dvojzmysly, prišiel Bora Dagtekin s filmom, ktorý je, ako by jeden český spisovateľ napísal, „něco zcela jiného“. Zabudnite na trápne situácie, zapchávanie si uší i zatváranie očí, na stud, hanbu, skrátka tie všetky dôverne známe pocity, ktoré sa pri sledovaní tých horších komédií z času na čas objavia. Fakjú pán profesor je síce, ako sa s obľubou tvrdí, (politicky) a sociálne nekorektný, vo svojej podstate aj hrozne neoriginálny, ale čo je však najdôležitejšie, takmer dokonale fungujúci.
Základná premisa je jednoduchá. Prepustený zločinec sa chce dostať ku zakopaným peniazom, avšak zistí, že tento poklad sa nachádza v útrobách pozemku školy. Začne tu teda pracovať ako učiteľ a po nociach kope tunel, aby sa k peniazom dostal. Ako učiteľ si zahrá postavy Hilary Swank či ešte lepšie Michelle Pfeiffer a z grázlov z triedy spraví krotkých a poslušných baránkov a ovečky. V 30-ročnej kolegyni, životom strhanej nepobozkanej panny, nájde svoju veľkú lásku i nový zmysel života. Film ako taký príliš originálny nie je, v témach, situáciách či konfliktoch kopíruje novšie či oveľa staršie filmy, avšak, ako som už naznačil, ako komplet je prekvapujúco veľmi dobre fungujúci.
Situačný humor strieda slovný, kontrast medzi zločincom Zekim a roztomilo neurotickou kolegyňou Lisi je zdrojom viacerých vtipných momentov i bez slovného sprievodu a aj vedľajšie postavy, počínajúc samotnými študentami, končiac u profesorského zboru a Lisinej rodiny, dokážu vyčariť úsmev na tvári. Scenárista, opäť Bora Degtekin, mal zjavne svoj deň. Tešiť sa tak môžete napríklad na netradičnú adaptáciu Rómea a Júlie, pri ktorej by sa Shakespeare asi v hrobe obracal, no do postmoderného 21. storočia pasuje veľmi dobre.
Nemecko nie je len národom piva, kapusty, Angely Merkelovej, Rosamundy Pilcherovej a rôznych druhotriednych seriálov, ale aj miestom, kde sa môžu ešte urodiť dobré komédie. Také, ktoré budú pasovať ako do veľkých kinosál, tak aj ku poobednej kávičke.
