Opera Giuseppe Verdiho Giovanna D´Arco (Johanka z Arku) nepatrí medzi najznámejšie tituly talianskeho majstra. Popravde, patrí medzi jeho menej známe a teda a menej uvádzané a ani v našich končinách nemá príliš veľkú tradíciu. V stredu 6. augusta bola na Slovensku vôbec prvýkrát uvedená v scénickom prevedení a to v rámci prvého ročníka festivalu Viva Verdi venovanému operným opusom známeho skladateľa.
Projekt rýdzo operného festivalu je náročným, no významným počinom na našej kultúrnej scéne. Prináša totiž možnosť zinscenovať i tie diela, po ktorých pomerne raritne siahajú i režiséri i v podstatne väčších, operou zanietenejších, krajinách. Len málokto dnes v našich končinách pozná Verdiho Oberta, Hernaniho či iné menej známe majstrove diela a pozornosť sa sústredí väčšinou na Aidu, Rigoletta, La Traviatu či Nabucca (všetky jeho najhranejšie opery, čo je zaujímavé, uvádza aj SND).
Johanka z Arku mala svoju premiéru na trnavskom amfiteátri pod holým nebom. Je to počin hodný obdivu, za ktorým sa nepochybne ukrývajú desiatky hodín príprav a to, ako to býva na premiérach zvykom, vždy s nejasným výsledkom. Ako to publikum prijme? Zažije hodnotný umelecký zážitok? Čo si z predstavenia odnesie? Výsledok prvého „experimentu“ je však viac než nádejný. Ako divák som odchádzal nadmieru spokojný, ako konzument dokonale naplnený a ako fanúšik priam nadšený.
Giuseppe Verdi v rámci výberu materiálu o postave Johanky z Arku siahol, možno trochu neočakávane, po nemeckom romantikovi a klasicistovi Schillerovi. U neho koniec „panenskej“ bojovníčky nenastáva, ako to väčšinou poznáme, v ohni na hranici, ale Johanka zomiera v boji, ako veľký víťaz. Johanka, ako aj ostatné kľúčové postavy, kráľ Karol i jej otec Giacomo, sú typickými romantickými hrdinami, ktorí neustále zvádzajú nielen „vonkajšie“ boje, ale aj tie vnútorné. A práve tento romantizujúci koncept, polarizácia dobra a zla, konflikt kladných a záporných síl, či v sakrálnom význame neba a pekla, je jedným z ústredných motívov Jany z Arku.
Johanka z Arku nie je len ženou, ktorá bojuje s mečom v ruke proti Angličanom, ale je aj ženou, o ktorej dušu neustále usilujú démoni. Fenomén viery sa vinie celým Verdiho opusom a o jej dušu bojujú, ako v stredovekých moralitách, sily dobra a sily zla. Tento konflikt je nepretržitý, neustály, no napokon triumfujú dobré sily. Giaccomo, jej otec, ktorý ju vydal Angličanom, si uvedomuje svoju chybu a po jej intímnej výpovedi o láske k Bohu ju oslobodzuje. Nezomiera tak ako martýr, ako Cavaradossi v Tosce, ale v boji ako veľký morálny víťaz, ktorému je nebo otvorené. Uvedomuje si to Giaccomo, uvedomuje si to kráľ Karol, uvedomujú si to všetci tí, ktorí sa jej báli. Johanka z Arku nebol démonom, bosorkou, ale len obyčajnou ženou zanietenou pre správnu vec.
Réžijná, scénická a kostýmová koncepcia je podriadená všetkému tomu, o čom som písal skôr. Sakrálne východiská sú jasne definované. V rámci opernej inscenácie vystupujú postavy anjela a démona, ktoré bojujú o Johankinu dušu, a to aj mečmi. Zbor nemá len funkciu hudobného sprievodu, ale je aj aktívnym hráčom na javisku, keďže zastupuje ľud, strážcov mravnosti a počestnosti (kostýmová polarizácia) a na konci i tých „osvietených“, ktorí si až neskoro (ale predsa!) uvedomili Janinu skutočnú tvár. Zaujímavým doplnkom je tiež javisková projekcia, ktorá dotvára jeho hĺbku a umožňuje meniť scénu bez nutnosti technických zásahov. V úvode tak vidíme Johanku modliť sa nad hrobom, v iný moment vidíme pekelné ohne. Scénu Petra Janků dotvárajú dve rampy ako symbolické protipóly dvoch svetov, ktoré zvádzajú boj o dušu, srdce a myseľ Johanky.
Jediným nedostatkom inak umelecky podarenej inscenácie bolo (zrejme však priestorovo nevyhnutné) nie príliš šťastné technické riešenie s orchestrom, ktorý sa nachádzal na ľavej strane javiska. Interpreti tak väčšinu času boli otočení smerom k ľavému rohu, čo uberalo na prirodzenosti. Aj dirigent mal sťaženú úlohu, keďže nemohol zároveň kontrolovať orchester i sólistov, avšak, na spoločnej symbióze sa to vo veľkej miere neprejavilo.
Viva Verdi započal svoju, dúfam dlhú existenciu, sympatickým počinom, ktorý sa v domácej opernej histórií určite nestratí. Vnímam podobný festival, ako som už uviedol pre televíziu, ako veľmi perspektívny projekt, ktorý môže nielenže trochu viac spopularizovať operu ako takú, ale zároveň priniesť desiatkam až stovkám fanúšikov trochu iný druh zážitku. V mojom prípade to budú nezabudnuteľné spomienky. Ako tak teraz opätovne počúvam Verdiho Johanku z Arku, tak si uvedomujem, že táto opera je nespravodlivo prehliadaná. Z hudobnej stránky sa mi pozdáva oveľa viac, než La Traviata či niektoré iné známejšie tituly. Je, aspoň v mojich očiach, hravejšia, nápaditejšia, energickejšia a dravejšia.
Tímu okolo režiséra Michala Babiaka sa podarilo docieliť to, v čo dúfala aj riaditeľka festivalu Katarína L ö fflerová . Vyvolať umelecký zážitok. Chyby a drobné nedostatky sa dajú odstrániť vždy, ale umelecký zážitok sa nedá násilím vyvolať. Do Bratislavy som sa vrátil oduševnený a naplnený s pocitom dobre stráveného večera. Ak máte operu radi či „len“ chcete vidieť niečo zaujímavé, príďte do Trnavy či do Nitry. 9. a 12. augusta sa bude Johanka z Arku reprízovať, opätovne v Mestskom amfiteátri a 15. augusta v Nitrianskom amfiteátri. A nezabudnite si pribaliť teplé ob lečenie a prípadne i nejakú tú deku. O všetko ostatné príjemné sa už postarajú interpreti na javisku.
Tak znova o rok na Hernanim. Slovami Kataríny L ö fflerovej, Viva Verdi!
Giuseppe Verdi: Johanka z Arku
Hudobné naštudovanie: Marián Vach
Réžia: Michal Babiak
Scéna, kostýmy: Peter Janků
Dirigent: Marián Vach
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Osoby a obsadenie:
Johanka: Clara Polito
Karol: Ewan Bowers
Giacomo: Sergio Bologna
Talbot: Ondrej Mráz
Delil: Martin Gyimesi
Anjel: Peter Hricák
Diabol: Ján Strašifták
Spoluúčinkuje festivalový orchester a zbor Banská Bystrica
