Keď sa 29-ročný Giuseppe Verdi rozhliadal po vhodnom námete, ktorým by nadviazal na úspech svojho Nabucca, na radu svojho libretistu Temistocla Soleru si vybral dlhú lyricko-epickú skladbu od svojho krajana Tommasa Grossiho s názvom I lombardi alla prima crociata, dnes známu aj ako Lombarďania.
Solera pripravil vhodné libreto v priebehu krátkeho času a Verdi skomponoval hudbu za niekoľko málo mesiacov (skomponovať niektoré neskoršie opery mu trvalo i niekoľko rokov). Skúšky teda mohli začať. Až naraz, nastal problém. Ten problém mal meno Gaisruck a bol to vplyvný milánsky kardinál. Ten sa dopočul, že Verdi v Lombarďanoch plánuje na javisku predviesť sviatosť krstu a príliš po chuti mu nebola ani parafráza „Ave Maria“ spievaná Giseldou v prvom dejstve či priestorové zasadenie scény neďaleko od Jeruzalema.
Keďže v tom čase bola moc a vplyv cirkvi veľmi silné, Verdimu hrozilo, že príde o svoju voľnosť, ktorú mu sľuboval Merelli a bude sa musieť podriadiť želaniam druhých. Gaisruck oslovil baróna Torresaniho, šéfa polície, aby sa pokúsil Verdiho a jeho spolupracovníkov presvedčiť k náprave, prípadne, aby rozhodol o zákaze uvedenia. Torresani mal povesť veľmi nevyspytateľného muža, ktorý, pokiaľ išlo o cenzúru, býval veľmi nepredvídateľný a neoblomný.
Aby teda vyhovel kardinálovi, predvolal Merelliho, Verdiho i Solera do svojej kancelárie, aby s nimi celý problém vyriešil. Verdi, ktorý to celé považoval za absolútny nezmysel, po druhých odkázal, že sa tejto „šaškárne“ nezúčastní, keďže žiadne zmeny ani tak robiť neplánuje. Zostalo to teda na Solerim a Merellim. Kým prvý mal povesť vášnivého a emotívneho muža, ktorý sa nebál povedať svoj názor, tak Merelli bol skôr diplomatom, ktorý vedel, obrazne povedané, na akú strunu má zahrať. A to možno napokon aj rozhodlo.
To, čo sa dialo za zatvorenými dverami Torresaniho kancelárie, je predmetom sporov. Niektorí autori píšu o „búrlivej a vyhrotenej“ diskusii, iní o tom, že i sám Torresani považoval kardinálové požiadavky za prehnané. Napokon sa policajný regent rozhodol nijako nezasahovať s odkazom, že „nebude strihať krídla tak sľubnému géniovi“. Spätne to môžete interpretovať tak, že Torresani bol jedným z mnohých Milánčanov, ktorí sa zamilovali do Verdiho staršieho Nabucca. Nebyť neho, možno by bol jeho verdikt odlišný.
Lombarďania sa napokon dočkali len drobných kozmetických úprav, v ktorých sa slová v árií „Ave Maria“ zmenili na „Salve Maria“, avšak „krstná scéna“ zostala úplne zachovaná.
V súvislosti s Lombarďanmi sa vynára ešte niekoľko mikro-príbehov, ktoré sa vzťahujú k premiére. Traduje sa napríklad, že v deň prvého uvedenia diváci netrpezlivo okupovali operný dom už od skorých popoludňajších hodín „vyzbrojení“ balíčkami s jedlom. O tom, že to nebolo len tak zopár nadšencov svedčia i slová dobových autorov, ktorí písali o „nekonečnom zástupe ľudí.“ Hovorí sa tiež o veľmi živej atmosfére na premiére, kedy diváci, ktorí sami seba videli ako Lombarďanov, pokrikmi „hecovali“ sólistov na javisku a pri slovách „La Santa Terra oggi nostra sará“ („Dnes bude Svätá zem naša“) v treťom dejstve zborovo zakričali „Sí!“ (Áno!).
No, i takí boli Lombarďania, jediná Verdiho opera, v ktorej námet čerpal priamo z talianskej literatúry. A jedna z tých, v ktorých sa nezľakol ani cirkvi a ani orgánov štátnej moci.
Foto: http://giornalelirpinia.it
