Filmoví (i literárni) teoretici sa viac či menej zhodujú na tom, že kvality toho či onoho diela nevyplývajú len z toho, nakoľko je spomínané dielo objektívne kvalitné, ale aj na základe toho, ako dokáže obstáť v toku času. Záhada Blair Witch je toho jasným dôkazom – hoci film vznikol už pred 14 rokmi a jeho objektívne kvality nie sú až tak veľké, jeho význam a predovšetkým vplyv na kinematografiu ako takú je obrovský. Rozhodne väčší než je to u väčšiny súdobej produkcie. Nakrútiť niečo ako Blair Witch je snom každého amatérskeho tvorca – pri $22,000 rozpočte dokázal tento film zarobiť neuveriteľných $248 miliónov, čím sa zaradil medzi najúspešnejšie filmy všetkých čias, v pomere zárobky k rozpočtu. Môže za to mystifikačný prvok deja, kedy producenti film propagovali slovami, že všetko „je skutočné“. Diváci tomu uverili a niektorí aj dodnes veria. Nutno povedať, že za takto veľkým komerčným úspechom stál aj inteligentný marketing, ale to už je iná vec.
Kúzlo Záhady Blair Witch nespočíva v jeho objektívnych kvalitách (žiadny z hercov nie je žiadne veľké „meno“ a ani režisér už nič veľké nenatočil), ale v priam neuveriteľnej autenticite. Ťažko by sme hľadali autentickejší a čo sa mystifikácie týka premyslenejší film, než je Blair Witch. Táto autenticita sa prezentuje v troch základných formách, ktoré následne aj bližšie rozoberiem:
Kamera
Scenár
Prístup režiséra
Michail Bachtin jeden z veľkých umenovedných teoretikov tvrdí, že v každom texte sa nachádzajú stopy iných textov (hovorí o intertextualite). Jeho slová využijem i na Blair Witch a to tak, že uvediem, že i kamerový prístup Neala Fredericksa je podobne intertextuálny, no zároveň je vnímaný ako originálny. Systém „roztrasenej“ kamery (ktorá je protipólom, opakom ku profesionálne komponovaným záberom), ktorý poznáme z filmov ako REC či najnovšieho Maniaka, určite nie je Fredericksovým výdobytkom a niekde sa ním inšpiroval, avšak práve Záhada Blair Witch je v dnešnej dobe vnímaná ako ten film, kde bola táto forma po prvýkrát použitá. Nápad je to však vskutku geniálny – profesionálne zábery sú väčšinou kompozične natoľko prepracované, že divák všetko vidí jasne, nič dôležité mu neujde. Nevýhodou takýchto záberov je však práve ich akýsi chlad, ktorá nedovoľuje kamere cítiť „ľudskosť“. V Blair Witchi sa však využíva úplne iný systém, mnohé zábery snímajú samotní herci z pozície, v ktorej sa priamo nachádzajú, výsledkom toho sú síce horšie zábery, na druhú stranu sú aj oveľa viac autentickejšie, práve preto, že divák vidí, že „vychádzajú“ z človeka a nie zo stroja.
Záhada Blair Witch pracuje s odlišným typom scenára, než je tomu u väčšiny iných filmov. Prečo? Lebo film sám seba vydáva za niečo, čo sa mohlo stať (hovoríme tu o metafikcii). Postavy filmu sa skrz kameru obracajú smerom na diváka a ukazujú mu, že toto je skutočné. Kameraman už totiž nie je jeden z davu, nezaintersovaný pozorovateľ všedného diania, ale ten, ktorý na dej nazerá priamo ako postava. Keď sa teda kamera roztrasene hýbe, tak divák môže usudzovať, že sa hýbe aj postava. Treba tiež dodať, že scenár len túto autenticitu potvrdzuje, dialógy sú čistou improvizáciou hercov, ktorí pred sebou nemali nič iné než pár bodov na papieri, ktoré mali dodržať. Takýto scenáristický postup dnes môžete pozorovať napríklad v seriáli Deň a noc, no významne s ním pracuje aj Sofie Coppola v Odnikiaľ niekam a v Stratené v preklade.
Tretí bod je práca režiséra, ktorý ľudovo povedané, vedel čo robí. Vedel to veľmi dobre. Aby podporil autenticitu hereckých emócii, tak Sanchez ich pravidelne strašil. Nechal ich v noci ponocovať stane a potom sa k nim priblížil a začal ním triasť. Všetko to došlo až tak ďaleko, že hrozilo, že film sa nepodarí dokončiť, napokon však všetko skončilo šťastne a výsledkom bola veľká miera autenticity, teda reálnosti. Film teda v istom zmysle pripomínal improvizované predstavenie v štýle divadelnej commedie dell´arte, v ktorej herci museli nielen slová tvoriť, ale aj na slová (a činy) ostatných primerane reagovať.
Záhada Blair Witch si dodnes zachováva viacero prvenstiev. Jednak stojí na počiatku „found-footage“ filmov, ktorých dnes nájdeme stovky a jednak stála na počiatku mnohých filmov, ktoré operovali s podobným motívom záhadných javov (Paranormal Activity, Evidence). Tieto filmy len intertextuálne prevzali niečo z Blair Witchu, dodali k tomu mierne upravenú formu a v podstate zarobili samé na seba vďaka Blair Witchu. Nedajte sa však mýliť, ak by s ním neprišla dvojica Myrick – Sánchez, prišiel by niekto iný. Skôr, či neskôr. A v neposlednom rade treba tomuto filmu priznať aj jeden ďalší veľký vplyv – Blair Witch ukázal amatérskym tvorcom, že každý si môže vytvoriť svoj vlastný „Blair Witch“ a preraziť s ním – za $22,000 dnes nekúpite ani špičkovú kameru, nieto zaplatiť štáb či ďalšie poplatky. Dvojica tvorcov to však zvládla a ukázala tak, že nízky rozpočet znamená nízku kvalitu. Daniel Myrick a Eduardo Sanchéz dosiahli niečo, čo sa už nikomu inému po nich nepodarilo – celosvetovo prerazili s polo-profesionálnym filmovým projektom, ktorý by dokázal nakrútiť teoreticky hocijaký amatér. Boli to však oni, ktorí dostali zopár geniálnych myšlienok a vytvorili dielo, ktoré i po štrnástich rokoch udivuje. Myrick a Sanchéz za „smiešnych“ $22,000 dali filmu ako takému viac, než za $22 miliónov všetci ostatní.
Zdroje: http://www.boxofficemojo.com/movies/?id=blairwitchproject.htm
, no vspan style= n
