X+Václav Havel
Záhradní slavnost je na slovenských javiskách tak trochu unikátny zjav. Slovenský divák má len pramálo skúseností s absurdným divadlom, Franzom Kafkom a preto aj dielo Václava Havla bolo divácky tak pomerne vlažne prijaté.
V Havlovom diele môžeme nájsť prvky z troch rozličných žánrov – rozprávky, iniciačného románu a absurdnej drámy. Dešifrovať to je pomerne jednoduché – Hugo ide do sveta (prvky z rozprávok) a z uzavretého, introvertného šachistu sa stáva niekým niekde (iniciačný román). Hugo teda zažíva premenu (iniciáciu) z mladého chlapca na muža, podobne ako to zažívajú hrdinovia či ešte lepšie hrdinky z dievčenských románov v 19. - 20. storočí (Jana Eyrová) či v časoch antiky (Apuleiove Metamorfózy). Aby to však bolo zložitejšie, miestom premeny Huga sa stáva Kafkov svet, akýsi Likvidačný úrad, v ktorom sa likviduje všetko (absurdná dráma). Inšpirácia Kafkovým Zámkom je zreteľná. Podobne ako hrdina K., tak i Hugo, sa ocitajú vo svete, v ktorom kde-čo vyzerá nejasne a nezrozumiteľne.
Účastníkmi tejto bizarnej slávnosti nie sú len herci na javisku, ale aj samotní diváci. Herci sa k nim obracajú, komunikujú s nimi, fyzicky sa ich dotýkajú a stierajú tak tú často neprekonateľnú hranicu medzi javiskom a hľadiskom. Je to netradičné, keďže tým vlastne popierajú obrazový čas hry (teda to, do akého obdobia je hra zasadená) a jej historický kontext – všetko sa odohráva práve tu a práve teraz, nie kdesi v Oklahome v 70.-ych rokoch. Popiera sa tak história a minulosť a pojem času tak získava rázom úplne nový význam. Alebo ešte presnejšie, čas prestáva existovať, keďže je to niečo nepodstatné.
Nemôžeme povedať, že napriek tomu, že Havlova hra pomerne jasne inklinuje k absurdnému divadlu, tak nemá dej. Ona ho má a dokonca pracuje aj so psychologickou premenou postáv, predovšetkým hlavnej postavy, Huga. Ako šachový talent má predpoklady zvládnuť a obsiahnuť nároky byrokratického aparátu menom Likvidačný úrad. Keď naň Hugo prichádza, je ešte len mladým introvertným chlapcom. Postupom času však aj on zažíva kariérnu iniciáciu a mení sa – stáva sa článkom tohto byrokratického kruhu, stáva sa jedným z tých „druhých“, dostáva sa do sveta, ktorý dovtedy nepoznal a podobne ako chameleón i on sa úspešne adaptuje na nové podmienky. Cena je však vysoká – Hugo stráca svoju tvár, mení sa len na to povestné „kolečko v systému“ a prestáva byť Hugom, stáva sa likvidátorom. Získava postavenie, vážnosť, jeho submisivita sa mení na dominanciu. Hugo sa stáva mužom.
Záhradní slavnost predstavuje výzvu pre všetkých zúčastnených – hercov i divákov. Na jednej strane je náročný text, na strane druhej divák, ktorý tento text musí abstrahovať. Docenenie kvalít hry je teda priamo závislé od skúseností diváka a jeho ochoty podvoliť sa diktátu textu Záhradní slavnosti. Pokiaľ ho prijme, môže v hre v hľadať ďalšie a ďalšie prvky. Pokiaľ nie, tak v nej uvidí len hru bez deja, plnú nezmyselných dialógov, výstupov bez zjavnej nadväznosti a teatrálnych gest. Havlova hra je liečba absurdnosťou. Je to šoková terapia pre divákov, ktorí nepoznajú absurdné divadlo a Franza Kafku. Je to hra, v ktorej divák končí na Kafkovskom Zámku, neschopný sa dostať z mesta.
Keďže v repertoári Slovenského národného divadla sa typologicky podobné hry so známych príčin neobjavujú, je len dobré, že aspoň takto prostredníctvom hosťujúcich predstavení získa divák hlbšie povedomie aj o hrách mimo jeho bežného obzoru. Je to taká iniciácia do rozsiahleho diváckeho sveta. A takéto skúsenosti sú vždy na nezaplatenie.
Foto a obrázky: Národní divadlo
