Pred pár mesiacmi sa v médiách objavila správa o tom, že po bezmála dvoch rokoch sa našiel kupec pre budovu bývalej psychiatrickej kliniky Highland Hospital v meste Ashville, v štáte Severná Karolína. Printové médiá by o tom skoro určite nereferovali, nebyť toho, že toto miesto sa stalo tým, kde za smutných okolností zomrela Zelda Fitzgeraldová, manželka jedného z najvýznamnejších amerických spisovateľov 20. storočia, Francisa Scotta Keya Fitzgeralda, autora románu Veľký Gatsby.
Veľmi drahá liečba
V roku 1930, ako 30-ročnej, Zelde lekári diagnostikovali schizofréniu. Nasledujúce roky trávila striedavo po rôznych sanatóriách a klinikách a striedavo doma, spolu so Scottom. Fitzgerald ju nechal umiestniť do prestížnej nemocnice v Beacone pod názvom Craig House, kde sa pacienti pod dohľadom doktora Slocuma liečili, okrem iného, aj hraním golfu, modelovaním z keramiky alebo plávaním. Prestíži nemocnice zodpovedali aj mesačné náklady a to v prepočte na dnešné pomery až $13.000.
Zelda bola vzorným pacientom, zapájala sa do aktivít a spolupracovala pri liečbe. Písala, maľovala a hrala sa. Scott bol na tom o niečo horšie – jeho román Nežná je noc, ktorý bol prvým románom od Veľkého Gatsbyho, neoslovil ani čitateľov a ani kritiku. Na Fitzgeraldovi sa to evidentne podpísalo – začal oveľa viac piť a v dôsledku z toho vyplývajúcich zdravotných problémov musel byť viackrát na dlhší čas hospitalizovaný v New Yorku. Nedarilo sa mu ani finančne.
Vysoké náklady na liečbu jeho ženy ho napokon prinútili zobrať ju z Craig Housu. Zelda neprotestovala a hovorila, že pôjde kamkoľvek, kam jej Scott povie. Ten ju presunul do nemocnice Highland v meste Ashville, kde boli mesačné náklady na liečbu v prepočte na dnešné pomery „len“ necelých $5.000. Nemocnicu viedol excentrický doktor Carroll, ktorý mal v psychiatrických kruhoch nie práve najlepšiu povesť, keďže veril tomu, že zlepšenie stavu pacienta je možné dosiahnuť aj cez fyzické cvičenie a diétu.
Terapia elektrošokmi
So Zeldy sa v Highlande stala prominentná pacientka. Participovala na chode nemocnice, keď mala na starosti krúžok cvičenia. Dobre si rozumela s pacientmi i s lekármi, ktorí jej dôverovali. Aj v dôsledku toho získal Scott zľavu z pravidelných mesačných platieb, čo sa mu v tom čase náramne hodilo. Na konci roku 1939 bolo Zelde dovolené stráviť Vianoce so svojou matkou a v listoch Scottovi naznačovala, že by ju mohli čoskoro pustiť. So Scottom sa už nikdy nestretli, zomrel 20. decembra 1940 na infarkt.
Zelda, ktorá svojho Scotta napriek jeho výbuchom hnevu a alkoholickým excesom, stále milovala, sa kvôli zlému zdravotnému stavu nemohla dostaviť na pohreb. Ďalšie obdobie striedavo trávila v Highlande a mimo neho. V roku 1941 s pomocou literárneho kritika a editora Edmunda Wilsona vydala Scottov nedokončený román Posledný magnát, z ktorého stihol napísať len niečo vyše polovicu. Svoju energiu nasmerovala na napísanie autobiografického románu Caesar´s Things, ten však nikdy nedokončila.
Začiatkom roku 1948 lekári naordinovali Zelde 3-mesačnú liečbu elektrošokmi i inzulínovú terapiu. Obe metódy boli v tom čase na psychiatrických klinikách veľmi obľúbené, no mali aj viaceré nežiadúce účinky ako bola strata pamäti, dezorientácia, priberanie a iné. Pacienti mali pred i po liečbe špeciálny režim, ktorý sa týkal i Zeldy. Tá, ako vieme z listov a svedectiev, len veľmi ťažko znášala nežiadúce účinky liečby a to, že priberala na váhe. Čiastočne aj kvôli tomu už nebola schopná dokončiť svoj román.
Inferno začína
V januári 1948 prišla Zelda do Highlandu za účelom toho, čo ona sama nazývala „stabilizácia“. Mal to byť posledný z podobne dlhých pobytov v nemocnici predtým, než by ju definitívne prepustili. Mala veľmi voľný režim, mohla sa pohybovať po nemocnici i v neďalekom okolí. Večer 10. marca si bola zatancovať a v noci sa vrátila späť do Highlandu. Na ďalší deň mala podstúpiť elektrošokovú terapiu. Z listov vieme, že sa cítila dobre a tešila sa na nadchádzajúce leto.
Zeldina izba bola na najvyššom, piatom poschodí, v centrálnej časti budovy. Miestna sestra jej, ako bolo obvyklé, dala sedatíva, no na rozdiel od tradičného úzusu (Zelda mala dovolené sa voľne pohybovať po budove) ju v jej izbe zamkla. Okolo poldvanástej večer zacítila sestra dym, ktorý sa valil z kuchyne. Vtrhla dovnútra a uvidela, ako horí stôl z dreva. Netrúfala si do toho, aby ho pokúsila uhasiť a radšej utiekla preč.
V Highlande neexistoval žiadny automatický požiarny alarm, nemali tu ani samočinný hasiaci systém a mnohí pacienti, ktorí spali na nižších podlažiach, nemali ani len poňatie o tom, čo sa deje vyššie. Sestra sa teda rýchlo ponáhľala dole, aby ich prebudila, odomkla ich izby a dostala ich von z horiaceho pekla. Polhodinu (podľa niektorých to bolo pätnásť minút, podľa ich až trištvrte hodina) po tom, čo prvýkrát zacítila dym, konečne zavolala hasičov.
Uväznená Zelda Fitzgeraldová
Hasiči prišli do niekoľkých minút, no medzi časom sa už oheň stihol rozšíriť na tri štvrtiny budovy. Zelda Fitzgeraldová, spoločne s ôsmimi ďalšími pacientmi, sa v tom čase nachádzala na najvyššom, piatom poschodí, kde oheň zúril najsilnejšie. Nemali možnosť, ako pred ním ujsť – dvere boli bezpečne zaistené a na oknách boli mreže. Svedkovia tragédie neskôr uviedli, že počuli z horného poschodia krik a plač. V čase, keď hasiči prišli na miesto nešťastia zostávalo Zelde a ôsmym ďalším ženám už len niekoľko minút života. Kvôli veľkým plameňom a dymu im už nebolo možné nijako pomôcť.
V noci z 10.-11. marca zahynulo v Highlande pri požiari deväť pacientiek. Šťastie mali tí, ktorí boli ubytovaní na nižších podlažiach, keďže všetkých do jedného sa podarilo zachrániť. Zeldu neskôr identifikovali predovšetkým na základe jej zubárskych záznamov. Vedúci hasičov, ktorý sa zhodou okolností volal tiež Fitzgerald uviedol, že ak by sa o požiari dozvedeli s oveľa väčším predstihom, bola by tu šanca, že by zachránili oveľa viac ľudských životov. Povedal, že ak by mala nemocnica alarm, možno by ani nikto nezomrel.
Nebolo to však jediné pochybenie. Dodnes nezodpovedanou otázkou zostáva, prečo sa sestra rozhodla Zeldu zamknúť v jej izbe, kým bežne sa tak nedialo. Nie je tiež úplne jasné, ako požiar vznikol – či bol činom niektorého z pacientov alebo pacientiek alebo ho spôsobila nešťastná náhoda. Bol to totiž už tretí požiar v Highande za posledný rok - v prvom prípade ho spôsobil matrac, ktorý sa vznietil, v druhom technická závada.
K činu sa tri týždne po požiari priznala jedna žena, nočná dozorkyňa Willia May Hallová, avšak psychiatri, ktorí ju neskôr vyšetrovali, dospeli k tomu, že trpí dezilúziami, na základe čoho ju polícia prepustila. Smutné na celom príbehu je to, že Zelda nemusela zomrieť. Už týždeň predtým jej lekári umožnili opustiť Highland, no ona sa rozhodla ešte zostať a získať to, čo nazývala stabilitou. Jej túžba po tom byť úplne vyliečená, ju pripravila o život. To a jeden prekliaty zámok.
