Mám zmiešané pocity.
Píšem Martinovi z letiskovej haly Bratislavského letiska. Letím smer Holandsko. Cesta začala výpadkom elektriny deň pred odletom, keď som sa balila. Susedia z môjho podlažia vyšli von. Respektíve, jedna suseda.Operná speváčka. Som si to aspoň potvrdila.Po tom, čo som roky počula iba árie zo zákulisia, cez dvere.Vraj má koncert dvanásteho štvrtý. Tma. Svetlo len na chodbe.
Aj to senzorické.
Môj byt úplná šlamastika. Kufre otvorené.Veci porozhadzované. Nervozita v žalúdku. Robím dobre. Nerobím? Na úvahy ale nie je čas. Všetko je zariadené. Musím sa pobaliť. Musím sa pobaliť. Žiadne odbočky a pochybnosti. Zvládneš to. You are strong.You are smart.You are beautiful. You can do it. V byte stále tma.Vo všetkých bytoch.Ako naschvál.Ale je to tak.Asi sa to stáva.Možno nie bežne.
Ale stalo sa to teraz.Tak to je.
“A toto sú obdobia, keď si človek uvecdomí, ako potrebné je mať doma sviečky…”hovorím susede opernej speváčke.Mám či nemám sviečky.Ani neviem. Dlho som už doma v Bratislave nebola. Suseda vojde do svojej “nory”. Ja tiež.Potom vybehnem opäť von.Nastavím ruku,svetlo na chodbe. Nachvíľu. Suseda podáva sviečku.Bez okolkov a pocitov hanby prijímam. Ďakujem.
Potrebujem ju. Zapaľujem. Sviečku. Nech prinesie svetlo.
A nájdem ešte tri malé čajové sviečky. Ak sa tomu tak hovorí. Snažím sa ešte čo to pobaliť. Vzdávam to. Let mi ide nasledovný deň. 10:25 ráno. Ráno ešte zaniesť papiere doktorke. Pobaliť, vyzdvihnúť lieky v lekárni. Mám stres. Lieky v lekárni nevyzdvihnem.Teraz to už viem. Som sama. Takéto veci som zvládala. Bežne. No zvykla som si. Na prostredie u rodičov. Kde mi otec vždy bol nápomocný. V akejkoľvek doprave. Jasné, zaveziem ťa..
Jedlo v chladničke. Teraz jedlo neriešiem. Podstatné je dopraviť sa.
Tu a teraz sa musíš spoľahnúť na seba. Nič by na tom nebolo. Ak by to bol výlet. Ak vieš, že sa máš kam vrátiť. Ale ja tom mám teraz inak. Viem, že musím ísť. Ale neteším sa. Prvý krát nemám vzrušenie z cesty. Ani veľkú úzkosť z toho, že robím prosti svojej vôli. Je to slobodné rozhodnutie. Ale je to iné. Cítim to inak. Viem len, že musím vykročiť. Aby som uvidela niečo nové. Nie mesto. Amsterdam poznám. Holandsko poznám. Akoby som išla “domov”.
Ale idem s pokorou.
Lebo..Tentokrát viem, že sa nevrátim. Alebo že sa vrátim inak. Nevrátim sa len tak. Nezdupkám. Nebudem bojovať, ale viem, že niečo sa musí zmeniť. Že musím zotrvať. Že si musím veriť. Nemôžem o tom písať tak odušvenene, prosto len potrebujem. Začať novú cestu. Tak to je. Odvážiť sa. Vstať. Už po ďaľší krát. Lebo vraj ide o to. Nie koľko krát padneš. Ale koľko krat vstaneš. Hej, hej, viem.. Povedz to tej mojej žene..
“Kráľovná ružových záhonov”. Ružích záhonov? Záhonmi s ružami. Tak sa volá poviedka, ktorú som sem prišla napísať. Dôstojná kráľovská. Tá cesta. Tá cesta začína. Noc plná bdenia a ľahkého spánku. Ráno balenie.Neviem ani čo potrebujem. Neviem ani na koľko idem.
Neistota. Ale ja ju ustojím.
Čas ukazuje, že to dám len na taxi. Musím stiahnuť aplikáciu. Dilitla som ju pred pár dňami. To už je jedno prečo. V kľude. No vnútornej rozochvenosti ju sťahujem. Už je čas. Beriem dolu dva kufre. Smeti. Taxi je tam. Dám mu kufre, smeti idem rýchlo vyhodiť. Vonku nesmierna chujavica. Popŕcha.
Po včerajších tropických teplotách na apríl je to šok. Ale nevadí. Je to apríl. Na nić sa netreba spoliehať. Ani na ľudí. Zariaď sa sám. Aj p. Boh ti pomôže. Prichádza mi na rozum. Zastavíme na Heydukovej. Papiere dávam doktorke do schránky.
Taxi čaká. Nájdem ho na inom mieste. Ale nájdem. Nie je čas rozmýšľať. Zdúchne so všetkým majetkom alebo nie. Nezdúchne. A hotovo. Smer letisko. Konečne čas na check-in. Checkin nie je možný. Too late. Navonok pokojná. Vnútri sa chvejem.
Idem a uvidím.
Som na checkine. Priehradka číslo 22. “Musíte najskôr uhradiť” 55 EUR. Až potom Vás môžme zacheckinovať. Ale kufor mi beriete, čo som si zaplatila. “To áno.” Idem k pokladni. Nefunguje jej systém. Slečne za priehradkou. Niečo ju trápi. Nielen systém. Tuším. Ale nič nehovorím. Verím, že to vyrieši. Posiela ma k druhej. Druhá je nemilá a znechutená.Ale nejak to sprocesuje. Idem s dokladom naspäť k tej 22dvojke.
Slečna zaučuje novú zamestnankyňu. Má modré sako so zlatou-pozlátenou brošňou lietadla na limci. Hovorí po česky. Má moderné obočie vytupírované do hora. Vlasy uhladené, pery namaľované Štýlom konturka nad líniou pier. Aby ich mala vačšie. Asi aj namaľované pehy.
Ale to je jedno. Na vizáźi nezáleží. Teraz nie. Aj keď hovorí veľa..
Vysvetľuje jej všetko pokojne. Tej novej s brošňou. Aj ja som pokojná. Stále. Ako chodím od priehradky k priehradke. Slečna, čo zaučuje, je neutrálna. “No ale ako to máte?” “Hmm..Pýtavo na ňu “zaočím” zdvihnútím obočia. ..”No s príručnou batožinou..” Lebo máte dve. Pohľadom ukazuje na ich železné preverovacie stojany. Dávam môj malý kufor do ich priečinku. Zmestí sa tam. A je aj poloprázdny.
Tak som to mala. Že keď bude problém, tak veci z ruksaku prehodím. Neutrálna pani však, že to je rozmer pre priority. Ten dole je pre jednu. Len pre jednu batožinu. “Len pre Váš ruksak..Choďte si zaplatiť k pokladni ešte priority”...” Hore to budete mať drahšie..” Akoby mi dala pozitívnu správu. “A nemusíte už chodiť späť”. Môžte potom ísť. Pozrem na ňu. Už nehovorím.
Díky Broňa.
Na emócie však nemám čas.
Pozrem opäť na ten labyrint pásiek. A opäť ho len podleziem. 187 cm zohnem cez chrbticu. A moju vytečenú platničku. Nevadí. Toto je na Slovensku. Nikde nikdy som nemala problém. Asi som mala len šťastie. Na Slovensku vśak nie.
Slovensko je zaujímavá krajina. Nanajvýš zaujímavá. Ešte som jej neprišla na chuť. A to v nej s prestávkami žijem. Už 38 rokov. Už viac nevládzem. Spoznávať.
Zaplatím ďaľší poplatok. 35,99 centov za PRIORITY. Super. Idem hore. Nepíšem už ani radšej. Papiere za moje super Ryanair nákupy zabudnuté na pokladni. V odľahlom kiosku, keď som si kupovala sour Skittles.
Za odmenu. Ale kyslé. Nech cítim. Niečo iné. Ako pobehovanie cez prekážky.
Čakám už ale v rade. V rade hore. Otvorený len jeden. Jeden turniket na skenovanie leteniek. Nevadí. Ja počkám. Bez problémov. Nič nevyhadzujem. Nemám vodu. Všetky veci v priesvitných sáčkoch IKEA. Som pripravená.
Kozmetika. Liquid veci. Nabíjačky. Lieky. A sáčok - čo zvýšilo. Miscellaneous.
Here we go.
“Nie nemusíte nič vyberať. Ani počítač. Ani mobil…”Ani sáčky. Dobre, hovorím si potichu. Na letiskovú tácku vytasím ruksak. Veľkú batožinu zvlášť. Zvlášt koženku. Vestu. K nej dám aj moje hodinky. Hodinky smart. Včera som si ich štelovala. Párovala.Reku nech mám čas.
Nech mám čas.
To znie dobre. Darček na Vianoce. Od otca. Idem cez pípačku. Pípam. Nízka korpulentná slečna s výrazom pitbulčeka sa ma ujíma. Prehladkáva. Hladí cez pás. Narazí na ten môj. Vystužený pás. Vyliala sa mi platnička. Som Vám hovorila.
Tak sa chránim.
Najlepšie ako viem. Najlepšie ako sa dá. Slečna poučuje. Nesmiete. Nie milo. Nemilo. Nevadí. Vyndám jej môj platničkový oporný pás. “Nemusíte si tú blúzku tak dvíhať.. Stači si ho dať len dole.” Možno závidí. Môj úzky pás. Možno vôbec. Ktovie.
Nech si hovorí. Na vonkajšom pokoji nepoľavujem. Ona prehľadkáva ďalej. Akurát si hovorím. Že je to aj príjemné. Pripomína mi to. Ako som nestihla ísť na masáž. Takú tú thajskú. Celovú. Haha. Mám na mysli celé telo. Celotelovú. Celovú.
Na to ale nebol čas. Alebo Skôr priestor. Zájdem potom. Za odmenu. Keď si zaslúžim niečo viac. Ako kyslé skittles. Vyzuje ma. Berie pás. Topánky. Som bosá. Bez môjho oporného pásu. Bez búnd. Bez opasku. Bez hodiniek.
Ale podprsenku mám. Celkom sa z toho teším. Tú mi nedala dole. Aj keď sú tam kostice z kovu. To je šťastie. Hovorím si.
Vidím letiskové podnosy. A v nich moje veci. Ako tam stoja. Ale nie bokom. Super. Tak si pomaly všetko beriem. Dám si topánky. Opasok nedávam. Pás radšej tiež nie. Aby som nepoburovala. Myslím na to ako by prišla slečna “pitbull” a dostanem opäť poučku. Nie. Dávam si ho do batohu. Tak.
Veci pobraté. Niečo mi však chýba. Kde je môj čas?! Nemám svoje super smart hodinky. Včera som ich štelovala. Viete..Hovorím Vám. Nie im. Pánovi len. Že nemám hodinky. On že nedávali ste si ich náhodou do ruksaku? “Nie, nedávala..” odpovedám pokojne. Hovorím mu. Dala som si ich do letiskového podnosu. Spolu s vestou. Vestu mám. Ale hodinky nie.
Začne pozerať všetky podnosy. Zájde aj za kolegom. Tam vpredu. Ten pri mne hovorí, že si budú všímať. Letiskové podnosy. Ja pokojne čakám. Viem, že tam nebudú. Ale dám im čas. Nech skúsia. Veď ja sa nepoonáhľam. Zaplatila som si len 55 + 35.99 dodatočne k letenke. Kľudne zmeškám let. Smart hodinky, čo som dostala na Vianoce od otca, za 25 EUR potrebujem.
Potrebujem svoj čas. Má svoju hodnotu. Ak nie najvyššiu.
…
Chlapíci v podnosoch nič nenachádzajú. Robia si svoje odbavovačky, ale vidím. Vidím, že jedným očkom pozerajú. Dávam im čas. Že dokedy ich to bude baviť. Neviem, či mňa to baví. Chcem len hodinky. Nič viac. Pokojne. A kľudne. Potom príde pánko. Ten istý, čo je v mojej pasáži. Ten istý, čo s ním riešim hodinky. Od začiatku. Smart hodinky.
Tie hodinky majú na hlavnom displeji nebo. A balóny. Tri balóny. Pastelové farby. Pekný obrázok. Ten pánko má okuliare. Nie som si istá, či dioptrické. Mne sa zdá, že len imidžové. Také akoby bol pilot. Asi ním chce byť. No je len pri podnosoch. Je mi to ľúto. Ľudia by si mali plniť sny.
Spraviť z nich plány. Tie sny pretaviť na ciele. Tie na plán. A tie v skutočnosť.
Nadobúdať. A žiť. Tvoriť. Zdieľať. Tým, ktorí majú záujem. Si ťa nájdu.
Tie okuliare. Sú priehľadné. Zaujímavé. Na letisku trend “ (gýčová) alchýmia v podobe doplnkov”. Ale je to zaujímavé. Ten pánko batožinový pilot, že či ich naozaj nemám v ruksaku. “Nie, nemám” odpovedám. Pokojne. Že či mu ten ruksak nedám. Že ho pozrie cez skener. “Nech sa páči..” Podávam mu ho. Príde naspäť. Že v prednom vrecku to vyzerá na hodinky. Otváram vrecko. Vyťahujem opasok.
Opasok, ktorý som si nedala.
“Aha, to je opasok. NIe hodinky..” Áno to je opasok. “Nech sa páči” Dám mu proaktívne aj všetky ostatné veci. “Kľudne ich preskenujte." Podávam mu kožák, vestu, pásovú kabelku. Vráti všetko späť. Že tam tie hodinky nie sú. “Áno. Nie sú.” Hodinky som si odopla a dala na letiskový podnos, kde som mala vestu. Vestu mám. Smart hodinky nemám.
Hovorím stále pokojne. Mám čas. Na svoj čas si počkám.
Pilot berie baterku. Pozerá pod pás. Nič. Ide za pánkom vpredu. Ten tiež nič. Pilot stále vybavuje aj svoje povinnosti. Batožiny iných cestujúcich. Mne to nevadí. Pilot príde ku mne. Že hodinky nevie nájsť. Že ak ich náhodou nájdu, budú na reklamáciách. Že tam si ich nájdem. Ja že ale neviem, kedy sa vrátim. On že nevadí. Že oni-ony tam počkajú. Že aj rok. Kľudne. Zjavne majú čas. Že oni mi zavolajú. Ahha..
A ako mi zavolajú, keď nevedia ani moje meno a moje číslo? Pýtam sa. Pokojne. Jáj. Vzdychne pilot. Pýtam sa aká je procedure, keď sa niečo stratí. Na skenovacom páse. On že nevie. Že on nevie, ako to funguje. Ale že na reklamáciach to bude. Ak sa nájdu. Aha. To je zaujímavé. Ja som mala hodinky. Dala som si ich dole. Na podnos. Kde som dala aj vestu. Vestu mám. Hodinky nie. Museli vypadnúť.
Hovorím dokola.
Pokojne.
A pýtam sa aká je letisková procedure. V týchto prípadoch. Nie, vôbec si nemyslím, že sme banánová republika. To len ja. A moje smart hodinky. Že on nevie. Ako to funguje. Ale zavolá supervízora. Všetci zamestnanci sa už pýtajú. Čo sa deje. Ale nie je ich veľa. Tých zamestnancov. Asi piati. Príde supervízor. Taký týpek. Ležérnym krokom. Mne to nevadí. Ešte stále mám čas. Priplíži sa. Že čo sa deje. Nič nehovorím. Môj pilot len povie. Že neviem nájsť hodinky. “Áno, prehľadali sme podnosy, hovorí.”
Potom sa Supervúzor pýta, na ktorej strane z dvoch pásov som bola. Ja že tu, kde stojím. Aj malá slečna “pitbull” hovorí, že tam som bola. Že som mala podporný pás, ktorý mi kázala dať dole. Ja som ho dala bez námietok dole. Mne to nevadí. Supervízor berie baterku. Pozrie pod skenovacie batožinové CT-čko. Nič tam neni. Pokračuje ďalej. A príde ku mne so smart hodinkami.
“Sú to tieto?”
“Áno. to sú ony.” Odpovedám.
Pilot mi ich nesie. Prezerá si ich. Niečo ako, tak kvôli tomuto. Hľadá v nich niečo špeciálne. Nič na nich nie je. Možno chcel vidieť moje nebo s balónmi. Ktovie. Mám späť svoj čas. To hovorím sebe. “Ďakujem” Odpovedám nikomu. Oni si ma už nevšímajú. Nie nepotrebujem ospravedlnenie. Nie nepotrebujem aby ste mi zaželali šťastný let. Všetko je super.
Želám šťastný let. Píše Martin, keď mu píšem že letím, odbavená z Gatu ako priority za 35.99 E. Bola to dobrá kúpa.
Ďakujem. Mám zmiešané pocity. Ale ja to zvládnem. Mám čas. Všetko má svoj čas, všetko príde v ten srávny čas. Na to pamätaj, Adriana.
Na to pamätajte. Svoj čas si vždy obhajujte. A nenechajte sa zneistiť. Veci, ktoré majú najmenšiu cenu. Môžu byť tie najviac hodnotné.
P.S.
Nie, neodišla som preto, že mám obavu zo situácie na Slovensku. Nie neodišla som preto, že sa hanbím, že som Slovenka. Nie, neodišla som preto. Nielen pre to som sa rozhodla vzlietnuť.. Istotne za to môže môj obrázok. Ktorý som si podvedome včera nastavila. Pri štelovaní smart hodiniek. Hodiniek, čo som dostala na Vianoce. Od otca.
Môj obrázok. S nebom. A balónmi. Ten za to môže.
P.S.2
Áno, neviem písať spisovne priamu reč. Aj iné veci neviem dokonale. Ale veľa vecí viem. Nič také, aby som zmenila svet. Možno ani ten môj. Ale pokúsim sa. Opäť.
Zaľúbiť sa do života. Už je možno čas.
Zaľúbiť sa.
Opäť.
A písať. To je cesta. Cesta k zmiereniu.
Inak všetko ok.
Som v Amsterdame.
xxx
S úctou,
Adriana
