Malý veľký zázrak

Každé ráno vstávam dostatočne skoro na to, aby som sa s pocitom rozvareného rezanca vybrala na cestu do práce. Čím kratšie sú dni, tým dlhšie trvá prebratie sa. Vždy mi príde na um text piesne Doda Dubána :...kráčal prázdnou ulicou... Rozospatými očami sledujem chodník, ktorý sa mi stráca v pomalých krokoch. Prejdem okolo starého autobusu, rozbitého okna a blikajúcej reklamnej tabule.Je ticho, len pouličné lampy svojím žltým svetlom hltajú tmu.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

(zdroj: Katka Cígerová)

Stretám tých istých ľudí. Rovnako zamračených, nevľúdnych, v duchu sa vracajúcich do svojich postelí. S niektorými už máme vybudovaný "dôverný vzťah". Nechodíme okolo seba ako cudzí. Veľmi priateľsky sa míňame a občas si dokonca venujeme neprítomný pohľad. Viete, že v skorých ranných hodinách, sa nikto neusmieva? Akoby úsmev ešte spal a bol použiteľný až od istej hodiny. Alebo akoby bol úsmev závislý od slnka. Akonáhla sa začne rozjasňovať obloha a vykukne "veľká oranžová piškóta", mimické svaly na tvárach sa dajú do pohybu a zjemnia črty ranostajov.

Je to malý veľký zázrak, čo dokáže svetlo a slnečný jas s tvárou človeka. A keď si uvedomím, že slniečko svieti aj za mrakmi, mám dôvod usmievať sa každé ráno.