Tentoraz som pri voľbách v Srbsku nebol, o to viac som mohol sledovať ich ohlás v českých a slovenských médiách. Vždy sa teším na nové klišé a stereotypy, ktoré sa roznášajú po našich médiách. V posledných rokoch sa to mení k lepšiemu, napr. server Pravda sa veľmi zoširoka venoval problematike volieb a aj stačil zauvažovať o ich dopade na praktické problémy súčasného Srbska aj Balkánu všeobecne. AJ „náš chlebodarca „ SME“ sa vyhýba prevzatým správam z prvej aj druhej ruky. To sa ale nedá povedať o Mladej fronte /IDnes/, kde majú určite zázemie aj kvalitu a nemusí ostávať „při zdi“ a komentovať iba agentúrne správy. Veľa ľudí sa ma pýtalo na názor, celkom ich prekvapil môj optimistický pohľad. „Veď vyhrali ultranacionalisti“, počul som odpoveď a hneď som smečoval: „NO, podľa môjho názoru to sú skôr ultrašovinisti a vyhrali po druhý raz a tiež /ako dúfam/ sa im nepodarí zostaviť vládu. Tiež som bol rád, že nedostali 40 dokonca ani 30 percent hlasov, každý hlas pod takúto hranicou znižuje už tak ich úzky koaličný potenciál. Túto situáciu by som prirovnal k Slovensku v rokoch 1994-98, kedy bolo jasné o víťazoch volieb, hoci meno predsedu vlády mohlo byť iné ako Vladimír Mečiar. Možno budú radikáli prínosní až o niekoľko rokov, keď opadne vlna šovinizmu, ukrivdených tvári a búdu aktuálnejší iné témy- niektoré, za ktorými sa ako argument neskrýva nacionalizmus /národovectvo/. Práve otázka nacionalizmu je asi najviac frekventovaná a v zahraničí / tu pre Česko to platí tiež/ je najčastejšie spomínaná veta – Srbové ale vy Slováci jste přece nacionalisti, vi´d žejóoo – to bolo pre odľahčenie /. Dnes sa tento jav sústredí iba k jednej veci / ale asi najzávažnejšej téme/ - štatútu Kosova. Asi žiadny Srb by nechcel mať povesť človeka, ktorý bol u toho, keď sa Kosovo predalo či darovalo do iných ako srbských rúk. Zahraničie si však všíma, že nekompromisný postoj ku Kosovu majú dve z hlavných politických strán – okrem radikálov ešte Demokratická strana Srbska premiéra Koštunicu. I ten je pre srbskú politickú scénu symbolom umierneného nacionalistického prúdu, ale spory o Kosovo môžu ešte zasiahnuť celú srbskú spoločnosť bez ohľadu na ich názory a politickú orientáciu v rozsahu ľavica –pravica, národovectvo - európske štruktúry. Čiže– dúfajme, že sa neobnoví spory z čias protimiloševickej opozície a Koštunica nájde porozumenie s Demokratickou stranou prezidenta Tadjića , popr. so súčasným partnerom n G 17 či parlamentným nováčikom liberálmi - hlavne pri hľadaní stabilnej vlády a dobrej spolupráce zo zahraničnými partnermi.
Tento rok sa dalo hlasovať aj pre etnické politické strany, ktoré mali iné podmienky pre vstup do parlamentu ako 5% podporu. To tiež môže znamenať zmenu v politickom myslení krajiny. Podľa informácii srbskej televízie z týchto rezervovaných kresiel pripadli tri Zväzu vojvodinských Maďarov, dve pre Koalíciu pre Sandjak / označenie južného Srbska s podielom moslimského či bošnackého obyvateľstva/ a dve si rozdelili rómske strany. Organizácia CESID uvádza o možnosti udelenia mandátu ešte strane Albanskej koalicie Preševskej doliny a jednej malej maďarskej strane, lebo i ty sa priblížili k hranici pre vstup strán národnostných menšín. Neviem , aký bude ich podiel na práci v parlamente, ale bolo by to zvláštne, kedy sa doterajšie čisto srbské vlády podpierali aj o podporu etnických strán. No, uvidíme....
