Medzi rovnosťou a rovnakosťou je rozdiel. Tam, kde by boli všetci ľudia rovnakí, by sme o rovnosti vôbec nehovorili. Lebo rovnosť je požiadavka spravodlivosti (medzi ľuďmi odlišnými), kým pojem rovnakosti je naopak nevidením odlišnosti.
Dvaja ľudia sú rovnakí, ak nevidíme medzi nimi žiadny rozdiel. A naopak, len tam, kde vidíme medzi ľuďmi rozdiely, môžeme vznášať požiadavku o rovnom zaobchádzaní.
Ak prijímame do práce dvoch belochov, nevznášame požiadavku rasovej rovnosti, lebo z pohľadu rasy sú rovnakí. (Požiadavka rovnosti tu skôr vystúpi k rešpektovaniu ich národnosti, odlišného veku.) Ale pojem rovnosti vznáša nárok na rešpektovanie našich odlišností - rasových, náboženských. Na prvý pohľad to možno znie paradoxne, ale rovní si môžeme byť len vo svojej odlišnosti.
Ak by Európsky súdny dvor povedal, že ženy a muži sú rovnakí, a preto musia mať rovnaké poistné, tak sa zasadzoval za rovnakosť, ktorá neexistuje a šiel by proti požiadavke rovnosti (pohlaví). Niečo také by si zaslúžilo kritiku. Podľa mňa však Súdny dvor povedal niečo iné, a oveľa menej zásadné. Skôr len vytkol zlé chápanie ženskosti a mužskosti, ktoré sa pletie rovnako, ako sa nám pletú spomínané pojmy rovnosť a rovnakosť.
Zo štatistík vyplýva, že väčšina žien spôsobí menej dopravných nehôd ako muži, a ak už aj nehodu spôsobia, tak s menšou škodou. Preto majú na základe matematických štatistík lepšie poistné.
Z hľadiska bezpečnosti však nie je veľký rozdiel v šoférovaní medzi 19-ročným slobodným chlapcom idúcim v piatok večer na chatu a 40-ročnou externou študentkou, ktorá sa v tom istom čase ženie domov navariť deťom po desiatich hodinách zapisovania poznámok na jej „externej alma mater". Cestnými pirátmi sú obaja, aj keď s rôznymi motiváciami.
Nehodovosť nie je vecou pohlavia, ale je prejavom odlišného prístupu k šoférovaniu na základe odlišných hodnôt, postojov. Preto takéto štatistiky sú v neprospech tých mužov, ktorí šoférujú zodpovednejšie a sú takto štatistikou (len na základe pohlavia) diskriminovaní! Aj keď sú zodpovednejší šoféri, na základe pohlavia sa im priradí horšie skóre.
Sudcovia podľa mňa len vyjadrili to, že požiadavka na rovné zaobchádzanie medzi pohlaviami je nadradená, a má tak prednosť pred len štatistickým ukazovateľom, ktorý preto vedie k diskriminácii. Ak súčasne jeden muž a jedna žena uzatvárajú v poisťovni zmluvu, a jeden z nich len na základe (pravdepodobnostnej hodnoty) štatistiky dostane lepšie podmienky, tak je to diskriminačné.
Súd tak len povedal evidentné - ak niečo robíme s dobrým úmyslom, tak tým nemôžeme spôsobovať diskrimináciu. Vychádzať z matematických štatistík sa nesmie, ak tým porušujeme právo na rovnosť. A ak aj poisťovniam kvôli tomu vzniknú vyššie náklady (ktoré následne prenesú na zákazníkov), tak tie nemôžu byť rozhodujúce či nadradené diskriminácii, ktorú spôsobia.
55 precent mužov a 30 percent žien šoféruje (štatistika austrálskej poisťovne) s alkoholom v krvi. Podľa výšky škody by sme mohli povedať: toto asi šoférovala žena. Priemerný muž, spôsobujúci väčšiu škodu, by zaparkoval hlboko v jachte.
Celé toto rozhodnutie tak môže byť chápané s rešpektom k odlišnosti ľudí a má viesť k lepšiemu hodnoteniu niektorých mužov. Takto chápané rozhodnutie Európskeho súdneho dvora potom nie je prejavom "mediálneho feminizmu", ktorý sa ženie k rovnakosti, ako sa to interpretovalo. Ale môže byť naopak chápané ako prejav (skutočného) feminizmu, ktorý však môžete spoznať len na katedrách vysokých škôl. Takýto feminizmus sa snaží uznávať odlišnosť (ľudí) ako rovnocennú hodnotu.
Takýto feminizmus už nechce, aby sa ženy stali mužmi a tak sa im vyrovnali, ale aby ženy s ich „ženskými" hodnotami boli rovnako brané vážne ako ich kolegovia (aj kolegyne) s ich „mužskými" hodnotami. Rešpekt k odlišnosti. A nie snaha vyrovnať sa mužom v logike, ale požiadavka na uznanie citu (nie afektu) tam, kde sa logické postupy nedajú použiť.
A pretože naše rozhodnutie medzi bezpečnosťou a rýchlosťou nie je ani tak rozhodnutím logickým, ale skôr hodnotovým, tak od koho sa máme učiť, ak nie od tých, ktorí to vedia lepšie - aspoň podľa (poisťovacích) štatistík.
Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej Únie (C-236/09). "Schválne, pri ktorom bode sa nenávratne stratíte?")
