Dnes tak viem, že dobrá demokracia musí byť založená na nejakých spoločných hodnotách. V tom je rozdiel medzi liberálmi na jednej strane a socialistami či konzervatívcami na strane druhej. Liberáli sa presadzovaniu spoločných hodnôt bránia a vidia v tom vždy nejaký nátlak. Hodnoty sú pre nich niečím osobným, a to nepatrí do verejnej oblasti, ktorou je politika definovaná. Každý takýto pokus o presadenie určitých hodnôt považujú za začiatok nejakej totality. Preto celá politika sa pre nich končí debatou o štátnom rozpočte alebo o výške štátneho dlhu.
Na druhej strane tí, ktorí cestu politiky ako ekonomiky opustili, vedia, že človek svoj životný príbeh alebo dobro, môže uskutočniť len v spoločnosti iných ľudí, ktorých spája viac ako len debata o Ficovi, Slotovi či Dzurindovi. Na to, aby človek prežil svoj život šťastne, potrebuje viac ako dobre platenú prácu či priame prenosy z anglickej Premiership. Treba mať priestor, v ktorom človek vie, že môže zdieľať svoje názory s druhými, ktorí ich majú nutne podobné i rovnako nutne odlišné a že táto pluralita (nazeraná ako odlišnosť) je nezrušiteľná a že práve takto prežitý život v spoločenstve s inými je všetkým, čo od života môžeme očakávať.
Určite som nebol jediný na filozofii v Prešove, kto strávil prestávky medzi hodinami politickej filozofie v rozhovore s docentom Mariánom Cehelníkom o komunitaristoch či Rortym. Nikdy som sa za to nepoďakoval, bral som to akosi samozrejme. Dnes viem, že to také samozrejmé nebolo. Učiteľ nemusí byť za každých okolností prísny, aby zostal v pamäti tých, ktorých viedol.
Poďakovať sa však už nestihnem. Len včera som sa dozvedel, pán docent, že už ste nás opustili. Chcem Vám povedať, že na Vašich hodinách som sa naučil byť viac konzervatívny, rovnako ako sa nestrápňovať bezduchým výsmechom Marxa. To všetko bez toho, aby som poznal Vaše politické názory, no nie bez toho, aby som spoznal Vaše hodnoty. Ďakujeme.
